.

The Goddess test - 15.kapitola 2/2

16. prosince 2012 v 11:28 | Nikola |  The Goddess test




Každý pohľad, každý dotyk, každé otretie jeho perí, také nevinné, ako mohli byť - ako mohol povedať, že chce len priateľstvo, keď so mnou jednal ako s partnerkou? Keď chce, aby som bola jeho žena? Nerozumela som tomu, a ako čas prechádzal, som bola zmätenejšia. Nevedela som, aká je takáto láska, ale ako začala zima prichádzať ku koncu, s výnimkou mojej mamy mi bol bližší ako ktokoľvek iný v mojom živote. Bolelo, byť od neho preč, ale niekedy, keď mi hovoril príbehy z jeho života predo mnou, jeho života s Persefonou, boli to muky, byť s ním. Naše priateľstvo bolo však stále také silné, že mi to pripadalo ako najprirodzenejšia vec na svete. Nebol nikto s kým by som radšej trávila čas, bez ohľadu na to, ako veľmi to bolelo.
Nakoniec, napriek tomu, že stále ostávalo tak veľa skúšok, bol marec, posledný mesiac, v ktorom som musela ostať v Edenskom panstve. Na jednej strane som bola neochotne vzrušená pri myšlienke, že odídem a znova uvidím svet; na druhej, som vedela, aké bude pre mňa čakanie, keď odídem. Ak by som mala šťastie, mala by som jeden posledný deň, aby som sedela po boku mojej mamy a rozprávala sa s ňou, či by ma mohla alebo nemohla naozaj počuť. Potom, keď poviem svoje zbohom, by mohla zomrieť. Začala som sa pripravovať na túto realitu, hoci som s tým bojovala tak ako vždy. Ako som je vôbec niekedy mohla povedať zbohom?
Na niekoľko dní v mesiaci sa Henry stretol s radou. Nemala som dovolené ísť - nechcela som ísť a vidieť Jamesa - a zamestnávala som sa zabávaním Poga v zeleno-zlatej prijímacej miestnosti, zatiaľ čo bol preč. Mala som podozrenie, že to malo niečo s mojimi skúškami, a ako sa zdalo, že prestali v mesiacoch, ktoré nasledovali po Vianociach, ale nespýtala som sa ho pred tým, ako odišiel. Jediná vec, ktorou som si bola istá, že žiadne dievča sa nedostalo tak ďaleko ako ja a s každým prejdeným dňom nebezpečenstvo rástlo. Iba ak James naozaj zabil všetky tie dievčatá - a aká nahnevaná som naňho bola, odmietala som uveriť tomu, že bol schopný vraždy - ktokoľvek to urobil, bol stále tam, čakal na správny čas.
"Myslíš, že narastie ešte oveľa?" povedala Calliope, keď sme čakali na Henryho návrat a poškriabala Pogove ružové brucho. Jazyk mu voľne visel na boku a vyzeral, že si to užíva.
"Pochybujem," povedala som. "V poslednom čase moc nenarástol."
"Vezmeš si ho, keď odídeš?"
Pokrčila som plecami. "Možno. Nerozhodla som sa. Pravdepodobne by bol radšej tu, že?"
Predtým ako mohla odpovedať, sa dvere otvorili a do miestnosti vstúpila zima. Calliope sa vyhrabala na nohy, stále nemotorne držala Poga a ja som sa otočila, aby som videla, kto tam je. Henry stál zarámovaný vo dverách, hnev sa z neho valil vo vlnách.
"Ja-ja musím ísť," povedala Calliope, vopchala mi Poga do rúk a hnala sa z izby. Keď prechádzala okolo Henryho, venovala mu zvláštny, váhavý pohľad, hoci mu nič nepovedala.
Prešlo niekoľko napätých sekúnd predtým, ako Henry konečne prehovoril. "Chcem, aby si prestala jesť."
Maznajúc Poga na hrudi, som si sadla na jeden z gaučov. "Prečo? Jem rada. Jedenie je dosť dôležité na to, aby si ostal nažive, vieš a na rozdiel od zvyšku z vás, ja som."
"Tu nemusíš jesť." Henry zavrel dvere a pohol sa ku mne, ale neposadil sa. "Je to nevyhnutné a ty sa musíš prispôsobiť."
Pomaly som položila Poga a on mal aspoň dosť rozumu na to, aby bežal za gauč. Ja som na druhej strane ostala hlúpo na mieste. "Jem rada. Nemám nadváhu a neviem, čo je na tom ten veľký problém."
Henryho oči mali búrkový odtieň sivej, z ktorého ma striaslo. "A čo Calliope?"
"Čo s ňou?"
"Zakaždým, keď si sadneš k jedlu, ju vystavuješ riziku."
Civela som naňho. "To je strašná vec, ktorú proti mne používaš. Čo mám na to povedať?"
"Je to pravda," povedal tvrdo. "A uprednostnil by som, keby si povedala, že to je dostatočný stimul na to, aby si prestala jesť."
Zovrela som čeľusť. "Prečo to vyťahuješ teraz?"
Zavrel oči, uprostred čela sa mu vytvoril záhyb. Nikdy som ho nevidela takého rozčúleného, ani keď zabili Xandera. Ale bolo to jedlo. Čo bol ten veľký problém?
"Je to skúška," povedal jemne, akoby nechcel, aby ho niekto začul. "Ak neprestaneš jesť predtým, ako rada rozhodne, zlyháš."
Jedenie bola skúška? "Ako to len môžem byť skúška?" vyhŕkla som. "Aký to má zmysel? Aby videli, že sa môžem vyhladovať, až budem taká chudá, že zomriem hneď po odchode?"
"Obžerstvo," povedal ostro a ja som zavrela ústa. "A aby videli, ako dobre sa prispôsobuješ. To sú skúšky. Nekrič na mňa, Kate. Ja nie som ten, ktorý rozhodol, aké budú skúšky."
Obžerstvo. Musela som chvíľu premýšľať, ale keď som si uvedomila, kde som to slovo predtým počula, stuhla som. "Sedem smrteľných hriechov? Z toho som skúšaná?"
Henry si stískal ruky. "Na to nemôžem odpovedať. Ak rada zistí, že som ti povedal takto veľa, je veľmi dobrá šanca, že automaticky zlyháme."
My. Spôsob, akým to povedal silným hlasom, zaťahal za niečo vo mne a s trhnutím som si uvedomila, že to konečne robí. Stisla som ruky, sotva som sa opovážila dúfať.
"Zaujímaš sa?" povedala som. "Myslela som - "
Vstal a začal kráčať, odmietal sa na mňa pozrieť. "Bola si so mnou nešťastná. Prečo?"
Otvorila som ústa, aby som namietala, ale nič nevyšlo. Mal pravdu. "Lebo," povedala som nešťastným hlasom a nenávidela som sa zaň. "Nechcem byť len tvoja priateľka."
Henry zastal a otočil sa ku mne, hoci nevyzeral prekvapene. Namiesto toho vyzeral, že sa snaží dať kúsky dohromady. "Myslel som, že nechceš hrať rolu mojej manželky."
Pretiahla som tvár. "Sú isté kroky medzi priateľkou a manželkou, vieš. Mám na mysli, viem, že si starodávny a všetko, ale musel si aspoň počuť o randení."
Neusmial sa, ale jeho výraz zjemnel. "Ak uspeješ, budeš moja žena. Je to niečo, čo si teraz ochotná prijať?"
Prikývla som, snažila som sa nevyzerať príliš nervózne. Alebo o celej veci príliš premýšľať.
"Pretože ti na mne záleží?"
"Áno," zamumlala som zahanbene. "A ak to proti mne vytiahneš - "
Nemala som čas dokončiť. V jednu sekundu stál cez celú miestnosť a v ďalšej sa krčil vedľa mňa, bozkával ma tak hlboko, takže v čase, keď sa konečne odtiahol, som skoro lapala po dychu. "Čo - " začala som, ale pritisol mi prst na pery.
"Zaujímam sa," povedal trasúcim sa hlasom. "Zaujímam sa tak veľmi, že neviem, ako ti to povedať bez toho, aby to nevyzeralo bezvýznamné v porovnaní s tým, čo cítim. Aj keď som občas vzdialený a vyzerá to, že s tebou nechcem byť, je to len preto, že som z toho tiež vydesený."
Civela som naňho. Naklonil sa a znova ma pobozkal na opuchnuté pery a tento krát som ho pobozkala späť. Zdalo sa, že čas okolo nás padá a všetko čo som videla, počula, ochutnávala, voňala, cítila, bol on. Šírilo sa mnou nádherné teplo, ale tento krát to nebol môj členok, ktorý liečil.
Keď sa odtiahol druhýkrát, nechala som klesnúť ruky z jeho vlasov na bok a sledovala som ho, neistá, čo teraz urobiť. Narovnal sa a vstal, ale nespustil zo mňa oči. "Prosím," povedal. "Prestaň jesť."
Prikývla som, príliš odzbrojená, aby som prišla s nejakou námietkou.
"Ďakujem." Natiahol sa, aby ma prstami pohladil po líci a potom odkráčal k dverám. Predtým, ako som v hlave mohla vytvoriť nejakú súvislú myšlienku, bol preč.
Oblizla som si pery, stále som ho mohla cítiť a usmiala som sa. Konečne, skoro po šiestich mesiacoch, sa snažil.
V tú noc, ako v každú, Henry prekĺzol do mojej izby, keď som dovečerala. Strávila som popoludnie premýšľaním, čo sa stane, či sa všetko vráti do normálu alebo či bude viac tých srdcebúšivých bozkov, ale kým prišiel, rozhodla som sa, že na tom nezáleží. Bolo viac ako dosť, vedieť, že v boji za jeho existenciu už viac nie som sama.
"Prepáč," povedal, otáľajúc blízko dverí. Ja som sa na posteli hrala s Pogom, ktorý mal nový sortiment hračiek, ktoré ho zabávali. Pozrela som sa včas, aby som videla, že Henry zavrel dvere. "Moje činy predtým boli nemiestne."
Na jeden hrozný moment som si myslela, že sa mi ospravedlňuje za bozkávanie. Až keď mi z tváre odtiekla farba, som si uvedomila, že sa ospravedlňuje za to, že sa nahneval, že stále jem a potom bolo všetko, čo som zvládla nervózny smiech. "Len si sa ma snažil varovať. Dnes večer som mala posledné jedlo, ale teraz som skončila, sľubujem."
Grécke cestoviny s darmi mora, z ktorých som bola zvyčajne šialená hladom, mi v ústach chutili ako piliny a zvládla som len pár súst. Ale teraz už nebude viac jedla. Dala som Henrymu sľub a nechystala som sa ho porušiť viac, ako som ho už porušila.
Urobil ku mne neistý krok. "Aj tak, nemal som na teba tak kričať. Neurobila si nič, čím by si si to zaslúžila."
"Mal si obavy." Pokrčila som ramenami. "Chcem uspieť a neprestala by som jesť, ak by si mi nepovedal. Takže ti ďakujem."
Prešiel izbu a sadol si vedľa mňa na posteľ, zdvíhajúc jednu z Pogových hračiek. Šťastne štekajúc, moje šteniatko pustilo kosť, ktorú som mu dala a šlo po Henrym, neúnavne ťahalo a vrčalo na kúsok lana.
"Je celkom odhodlaný," povedal Henry s malým úsmevom.
"Tvrdohlavý ako mulica," povedala som. "Tiež si myslí, že je taký veľký."
Henry sa zachichotal a ja som bola taká spokojná, že ho znova vidím šťastného, že som skoro nepočula jemné zaklopanie na dvere. "Kate?"
Bola to Calliope. "Poď dnu," povedala som a ona otvorila dvere, zatiaľ čo niesla podnos s dvoma hrnčekmi horúcej čokolády, ktorú nám nosila každú noc. Pozrela som na Henryho, ticho som žiadala o súhlas a on prikývol. Keď položila podnos na nočný stolík, zdvihol ruku, aby ju zastavil. Hoci pozerala na koberec, stuhla.
"Si si istá, že je to bezpečné?"
Bolo to prvý raz, čo sa jej pýtal predo mnou. Od incidentu na Vianoce sa nestalo nič iné, žiadne hrozby alebo podozrivé balíčky, ale Calliope stále skúšala všetko, čo som jedla.
"Som si istá." Calliope hovorila tak jemne, že som ju sotva mohla počuť a líca jej zafarbil rumenec. "Smiem prosím ísť?"
Prikývol a ona odišla z miestnosti tak rýchlo, že som jej nemala ani čas poďakovať. Pozorovala som dvere, zvedavá, čo sa dialo, ale do nosa sa mi dostala vôňa kakaa a to ma rozptýlilo. Keď som podala hrnček Henrymu, zdvihla som svoj a odchlipla si. Henry ma pozorne sledoval a môj pulz sa zvýšil, hoci som si nebola istá, či kvôli tomu, že som si myslela, žeby sa niečo mohlo stať alebo kvôli spôsobu, akým na mňa pozeral. Možno oboje.
Hravo som zagúľala očami. "Dnes sa nechystám zomrieť, Henry, sľubujem. Povieš mi teraz, prečo je z teba Calliope vydesená?"
Uškľabil sa a napil sa, nepochybne zdržovacia technika. "Obávam sa, že je to tak už niekoľko rokov. Pohodlie, aké máš, kým so mnou tráviš čas je celkom výnimočné. Väčšina je zo mňa vydesená."
"To je smiešne." Hoci časť zo mňa vedela, že nie. Bola som si istá, že sa držal späť, keď bol so mnou.
"Keď si vládcom smrti, nie je také ťažké pochopiť, prečo ťa ostatní nemajú radi." Prezieravo mávol. "Je to rovnaké s väčšinou zamestnancov. Tých, ktorí sa mi pozrú do oči, keď rozprávam, je málo a sú zriedkaví."
"Ja sa ťa nebojím." A aby som mu ten bod dokázala, naklonila som sa dopredu a pobozkala ho tak, ako on pobozkal mňa v prijímacej miestnosti, opatrne, aby som nevyliala svoj nápoj. Srdce mi búšilo v hrudi, keď som čakala na jeho odpoveď, dúfala som, že sa neodtiahne a neprehlási, že všetko, čo sa stalo, bola chyba. Na moju úľavu mi ho nakoniec vrátil. Jeho pery boli na mojich teplé a chutil ako čokoláda.
Nakoniec prerušil bozk a vzal si odo mňa hrnček, oba ich postavil na nočný stolík. "Nemyslím si, že Pogo oceňuje, že je ignorovaný."
Pogo bol na bruchu a zámerne nás sledoval. Keď zbadal, že sa naňho pozerám, zamával chvostom. "Pogo, preč," povedala som, hodila som pár z jeho nových hračiek z matracu na vankúš, ktorý slúžil ako jeho posteľ. Poslúchol a zoskočil dole, nechal nás s Henrym samých.
Otočila som sa k Henrymu, cítila som sa uvoľnenejšia a spokojnejšia ako za celý deň. "To je," povedala som, znova sa k nemu nakláňajúc. "Oveľa lepšie."
Spôsob, akým ma bozkával - mohla som sa v ňom utopiť a nikdy byť šťastnejšia. Zakaždým keď sa ma dotkol, som očakávala iskry a teplo jeho dlane na mojom nahom krku bolo skoro príliš. Plaziac sa mu v kline, som mu omotala nohy okolo pása, prehlbujúc bozk. Kým som bola v čele, vyzeral taký horlivý ako ja a zdalo sa, že všetky tie potlačované emócie sa z nás konečne vyliali. O niekoľko momentov neskôr som sa odtiahla.
"Henry?" Behala som mu rukami vo vlasoch, keď som chytala dych. "Môžem ti niečo povedať a sľúbiš mi, že sa mi nebudeš smiať?"
"Nikdy by som sa na tebe nesmial." Jeho oči odrážali bolesť, ktorú som cítila a vedela som, že v tomto som mu mohla veriť.
Prehĺtajúc som povedala nízkym hlasom. "Nie som v tomto veľmi dobrá. Celá tá vec - tá vec so zamilovaním sa do niekoho, byť s nimi... dokonca s bozkávaním, nie som v tom veľmi dobrá."
Začal namietať, ale pokračovala som. Teraz keď som vedela, že mu na mne záleží, ako mne záležalo na ňom, musela som mu to povedať. Možno som mu mala dať viac času na prispôsobenie, ale zdalo sa, že z tej naliehavosti, ktorá sa mnou šírila, mi z pier odpadávali slová bez čohokoľvek, čo by ich zastavilo.
"Nie som, aj keď si myslíš, že som. Ale bez ohľadu na to, že toto začalo ako... nehoda, osud, čokoľvek - som rada, že si ma v tú noc našiel. Nie kvôli tomu, čo sa stalo, ale kvôli tomu teraz. Pretože som tu s tebou. A tiež som vydesená, ale-ale ďakujem, že si mi to dnes povedal. Ďakujem, že si mi s tým dôveroval. Nikdy som..." Stisla som pery, snažila som sa nájsť správne slová. "Nikdy som k nikomu nič takéto necítila. A nie som si naozaj istá, aké je to sa zamilovať, ale myslím - viem, že som. Do teba."
Nebol to najvýrečnejší prejav, ale zdalo sa, že Henrymu je to jedno. Po prvý raz odkedy sme sa stretli, vyzeral vyvalený a bála som sa, že som povedala príliš.
"Vedela si," povedal, jeho teplý dych na mojej tvári, "že toto je po prvý raz, čo mi niekedy niekto povedal, že ma miluje?"
Ohromene som urobila jedinú vec, o ktorej som mohla rozmýšľať - znova som ho pobozkala. "Radšej by si si mal zvyknúť, že to budeš počúvať oveľa častejšie, pretože ti to plánujem hovoriť strašne často."
Vrátil mi bozk a zatočila sa mi hlava, keď sa mi ruky hnali dole, aby mu odopli košeľu. Tento krát sme neprestali.
Ďalšie ráno som sa zobudila v spleti končatín. V hlave mi búšilo a telo ma bolelo, ale nemohla som sa prinútiť, aby mi to príliš vadilo. Teplo a ospalosť, ktoré som cítila zabalená v Henryho náručí bolo viac ako dosť, aby ma urobilo šťastnou. Predošlá noc sa mi vrátila záplavou a ja som si zreteľne pamätala, že som s mamou obchádzala tému Henry, príliš zahanbená jej povedať, že som s ním spala, ale neľutovala som to. Jednoducho to nebol ten typ veci, ktorý by som jej chcela povedať, až pokým by som nemala na výber. Radšej nech predpokladala, že také veci sa dejú až po svadbe, ak sa vôbec dejú.
"Mm, ránko," povedala som, nútila som sa otvoriť oči. Namiesto úsmevu na mňa Henry civel, akoby mi narástla ďalšia končatina. Zmätene som sa snažila podoprieť sa na lakti, ale aj ten malý pohyb bolel, akoby ma niekto bodal do boku hlavy. Zvíjajúc sa, som si opatrne ľahla späť na vankúš. Jeden pohľad na Henryho tvár mi povedal, že som veci zhoršila.
Stál predtým, ako som si uvedomila, že sa dostal z postele. Vytiahol odnikadiaľ čierny hodvábny župan, rýchlo doň zabalil svoje telo, nespúšťajúc zo mňa oči. Ale nebol to milujúci pohľad, ktorý mi venoval noc predtým. "Bolí ťa hlava?"
Vyzeralo to ako hlúpa otázka, zvažujúc všetky veci, ale prikývla som - a ihneď to oľutovala.
"Cítiš sa boľavo?"
"Trošku," priznala som, zatvárajúc oči. "Čo sa deje?"
Neodpovedal. Nútiac sa znova otvoriť oči, som ho uvidela stáť na hrnčekmi, ovoniaval to, čo zostalo z horúcej čokolády.
"Henry?" povedala som zvyšujúc hlas. "O čo ide?"
Bez varovania odhodil hrnčeky cez miestnosť. Rozbili sa o stenu, zafarbujúc tapetu.
"Hrom do toho!" zareval a potom pokračoval v nadávaní v ďalších dvadsiatich jazykoch, ktoré som nevedela pomenovať. Usilovala som sa, znova si sadnúť, tento krát som sa pretlačila cez bolesť. Zovrela som plachtu na hrudi a civela naňho, príliš šokovaná, aby som niečo povedala.
"Calliope!" zajačal, jeho hlas dunel, ale neprišla žiadna odpoveď. Namiesto toho otvoril dvere Nicholas, snažil sa na mňa nepozerať.
"V posteli," povedal stroho. "Je chorá."
Henry zaťal päste tak silno, že som sa bála, že by mohol do niečoho udrieť a v procese zničiť celé panstvo. "Postaraj sa o ňu," povedal, vyrazil k dverám. "Nikto nevstúpi do alebo z tejto miestnosti bez môjho povolenia, rozumieš?"
Nicholas prikývol, jeho výraz ľahostajný. Nepomáhal.
"Henry?" povedala som malým hláskom, srdce mi búšilo v hrudi. "O čo ide?"
"Je mi to ľúto," povedal, pozeral na mňa spôsobom, ktorý mi mrazil krv v žilách. "Je mi to tak veľmi, veľmi ľúto."
A bez žiadneho ďalšieho vysvetlenia odišiel.
 

8 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 katy katy | 16. prosince 2012 v 14:29 | Reagovat

Ďakujem za preklad! prosím... bude dnes ešte kapitolka?

2 nicoll_a nicoll_a | 16. prosince 2012 v 14:31 | Reagovat

[1]: nebude, už viac nemám preložené a v najbližšom čase asi ani nebudem prekladať, mám skúškové, sorry :(

3 katy katy | 16. prosince 2012 v 17:07 | Reagovat

:-) aj tak ďakujem! som rada že túto knihu niekto prekladá. máš v pláne preložiť neskôr aj pokračovania?

4 nicoll_a nicoll_a | 16. prosince 2012 v 18:31 | Reagovat

[3]: v pláne by som to aj mala, ale či bude čas :D keď je škola tak je dosť problematické, a keď sa k tomu pridá skúškové... amen tma :D

5 iva iva | 17. prosince 2012 v 6:15 | Reagovat

huááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááá mááááám vianocééééééééééééééé   :D

6 iva iva | 21. prosince 2012 v 11:13 | Reagovat

prosím prosím prekladajte ďalej prosíííííííííííííííííím

7 "Šefík" "Šefík" | 21. prosince 2012 v 17:49 | Reagovat

Prosím přečtěte si první část mojí povídky z VA prostředí....
http://fantasy-dreamer.blog.cz/1210/vanocni-mise

8 nicoll_a nicoll_a | 23. prosince 2012 v 22:04 | Reagovat

[6]: poslala som ďalšiu kapitolu, ale potom na to nebudem mať čas, sry :)

9 susan susan | 1. ledna 2013 v 19:16 | Reagovat

Ďakujem za preklad :-) kedy asi pribudne ďalšia kapitolka?

10 nicoll_a nicoll_a | 1. ledna 2013 v 20:17 | Reagovat

[9]: no ja som poslala ešte pred vianocami, pravdepodobne máme zase nejaké problémy s mailami...

11 susan susan | 3. ledna 2013 v 18:07 | Reagovat

tak nám ostáva len čakať, kým to tu pribudne :-)

12 nicoll_a nicoll_a | 3. ledna 2013 v 21:09 | Reagovat

[11]: poslala som to zase... tak to hádam prišlo :)

13 iva iva | 4. ledna 2013 v 6:05 | Reagovat

stále nič :( hmmm

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama