.

The Goddess test - 13.kapitola 2/2

13. prosince 2012 v 16:53 | Nikola |  The Goddess test




Urobila som, ako povedal, ale nebola som z toho nadšená. Prekrížila som si ruky na hrudi, sledovala som, ako zdvihol darček. Vytvorila sa trblietavá bublina, ktorá ho úplne obklopila a mne padla sánka.
"Ako si to - "
"Potreboval som to otvoriť," povedal. "Toto je najbezpečnejší spôsob."
Bez čohokoľvek, čo by ho viedlo, sa veko zdvihlo z krabice. Vo vnútri bola schovaná kolekcia čokolád, každá inej farby a tvaru. Jedna s ružovým kvetom prevyšovala ostatné a zlomila sa napoly.
Namiesto toho, aby bola naplnená nugátom a jahodami, bola vo vnútri zelená tekutina, a ako kvapkala na ružový obal, urobila syčivý zvuk, ktorý som mohla počuť aj z niekoľkých stôp odtiaľ.
"Zrušte večeru," povedal Henry strážam. "Uistite sa, že každý je vo svojich izbách. Chcem kompletnú prehliadku panstva."
Chvíľu mi trvalo získať späť schopnosť rozprávať, a keď sa mi vrátila, môj hlas vyšiel ako krákanie. "Nemôžeš zrušiť vianočnú večeru."
"Môžem a zruším," povedal. "A ty dnes večer zostaneš vo svojej izbe, rozumieš?"
Rozumela som? Bol šialený? "Ostanem vo svojej izbe pod dvoma podmienkami," povedala som ostro. "Prvá, po skončení prehliadky panstva, dovolíš mať všetkým vianočnú večeru. Bude dosť času na obe."
Ústami mu v zlosti šklblo, ale prikývol. "Dobre. Tvoja druhá podmienka?"
Zaváhala som. V ohrození bolo oveľa viac ako šťastné sviatky a ak to odmietne - ale musela som to aspoň skúsiť. "Druhá, večer stráviš so mnou. A užiješ si to tak veľmi, ako môžeš. A," dodala som, "prestaň sa celý čas správať tak prekliato mrzuto. Ide mi to na nervy."
Na pár okamžikov neodpovedal, a keď áno, tak znova jednoducho prikývol. Ale na časť sekundy som si myslela, že som videla najprostejší náznak úsmevu. "Budem tu po zabezpečení panstva. Medzitým, neotváraj žiadne čudné balíčky."
Keď vychádzal z dverí, mávol k Ave, aby ho nasledovala. Ospravedlňujúco pokrčila ramenami, dotkla sa nových náušníc a žmurkla predtým, ako ho nasledovala, nechávajúc ma samú v mojom apartmáne. Povzdychla som si a zrútila sa na posteľ, snažila som sa nemyslieť na to, ako dlho by im mohla trvať prehliadka panstva - alebo ako v prvom rade Ava vedela, že jej má byť otrávený darček podozrivý.
Zbytok dopoludnia som strávila ozdobovaním svojej izby, aby som odvrátila svoju myseľ od toho, čo sa stalo. S nízko posadenými svetlami, vyzeral stromček veľkolepo a dokonca som zvládla dať navrch hviezdu. Ale najlepšou časťou boli reťaze mihotajúcich sa svetiel natiahnutých naprieč mojou izbou, a ako som ňou prechádzala, mohla som vidieť farby odrážajúce sa mi na koži. Dokonca to aj voňalo ako cukrové sušienky a všetko čo chýbalo, bola hudba.
V čase, keď som skončila, som bola presvedčená, že sa Henry neukáže. Bola tma a tak neskoro, že mi škvŕkalo v bruchu a bez ohľadu na to, koľkokrát som sa spýtala stráži, zdalo sa, že nikto nemá povolené mi povedať, kedy príde.
Očakávajúc, že strávim Vianoce sama, som sa prezliekla do pyžama a uprostred dlážky som si postavila brloh z vankúšov a diek. Avšak, keď som sa usadila, počula som, že sa otvorili dvere. Vstúpil Henry, niesol strieborný podnos naložený lahodným jedlom a Cerberus s Pogom mu boli tesne za pätami. Mlčky mi ponúkol šálku horúcej čokolády.
Vzala som si od neho hrnček a odchlipla som si, všímajúc si niečo, čo na podnose vyzeralo ako baklava. Voňala presne tak, ako ju robievala mama a mne sa zbehli sliny.
"Pretože si zmeškala večeru, myslel som, žeby si mohla byť hladná." Jeho tón bol bolestivo neutrálny, akoby sa snažil byť slušný a neisto sa pozrel na moju provizórnu hromadu diek. "Je tam miesto ešte pre jedného?"
"Kopa," povedala som, snažila som sa znieť pozývajúco. "Ak nie je sedenie na zemi tvojou záležitosťou, môžeš si vytiahnuť stoličku. Funguje to skoro rovnako."
Po zaváhaní si sadol vedľa mňa a ja som sa pohla, aby som mu urobila miesto. Posunul sa sem-tam, vyzeral trápne, ale nakoniec sa usadil.
"Robíte toto ty a tvoja mama každý rok?" povedal Henry. "Zhromaždíte vankúše a sledujete svetlá?"
"Zvyčajne." Dala som si dúšok z kakaa. "Posledné tri roky bola na Vianoce v nemocnici, ale vždy sme to robili. Zistil si niečo pri prehliadke panstva?"
"Nie," povedal. "Ale zamestnanci majú svoje slávnosti, ako som sľúbil."
Prikývla som a Henry vedľa mňa bol tichý a napätý. Ale aspoň tu bol. Civela som na stromček, pokým sa mi svetlá nevypálili do očí, a keď som sa pozrela preč, stále som mohla vidieť vzorec farieb. "Aké je to byť mŕtvy?"
Začervenala som sa, keď som si uvedomila, čo som vybrebtala a spôsobom akým hneď neodpovedal, to ešte zhoršil. "Neviem," konečne povedal. "Neviem ani, aké je to byť nažive."
Stisla som pery. Správne. Stále na to zabúdam.
"Ale ak by si chcela," povedal, "mohol by som ti porozprávať o smrti."
Pozrela som naňho. "Aký je v tom rozdiel?"
"Smrť je proces umierania. Byť mŕtvy je to, čo nastane po smrti."
"Oh." Zámerne som ignorovala myšlienky, že moja mama vlastne zomiera - či to bude bolestivé, či tam bude jasné svetlo alebo či si bude toho dokonca vedomá. Ale Henry by nešpekuloval. "Prosím?"
Váhavo natiahol ruku a na moje prekvapenie, ju usadil okolo mojich ramien. Stále bol strnulý, ale bol to ten najväčší kontakt, aký sme za týždne mali. "Nie je to také zlé, ako si majú smrteľníci sklon myslieť. Je to skoro rovnaké, ako ísť spať alebo tak, ako som povedal. Aj keď zranenie spôsobuje bolesť, je to veľmi krátke."
"Čo - " Prehltla som. "Čo nasleduje po spiacej časti? Je tam j-jasné svetlo?"
Henry mal aspoň slušnosť nezasmiať sa. "Nie, nie je tam žiadne biele svetlo. Avšak, je tam brána," dodal, venoval mi významný pohľad. "Brána pred nehnuteľnosťou."
Zažmurkala som. "Oh." A potom som o tom rozmýšľala. "Oh. Ty myslíš túto - "
"Niekedy, keď môže byť užitočná," povedal. "Drvivú väčšinu času sú poslaní na druhú stranu."
"Čo je druhá strana?"
"Podsvetie, kde duše ostávajú na večnosť."
"Je to potom nebo?"
Jeho prsty sa pomaly omotali okolo mojej holej paže a ja som sa o neho automaticky oprela. Možno mala moja mama pravdu - možno bol taký odmeraný preto, lebo sa bál, že nezvládnem Vianoce. Alebo sa ma možno snažil len utešiť. Akokoľvek, kontakt bol teplý a ja so po ňom túžila.
"Spočiatku bolo veľa rôznych vier, takže ríša bola nedefinovaná," povedal, jeho hlas nadobúdal klinický tón. "Potom prišlo viac významných náboženstiev a vytvoril sa Tartarus a Elyzejské polia, medzi inými. Odvtedy, ako náboženstvá mocneli..." Zastavil sa, akoby veľmi opatrne vyberal slová. "Posmrtný život je čokoľvek, čo si duša želá alebo v čo verí."
Hlavou sa mi preplavili nekonečné možnosti, spôsobujúc mi závrat. "Nie je to komplikované?"
"Je." Tento krát sa usmial späť. "Preto nemôžem vládnuť sám. James mi dočasne pomáhal."
Nálada sa mi ihneď zmenila na mrzutú. "Ak ty nemôžeš vládnuť sám, potom akoby mohol on, ak sa ty stratíš?"
Henry sa posunul a na chvíľu som sa bála, že sa odtiahne. Položila som ruku na jeho a on sa upokojil. "Neviem. Ak k tomu prídem, už to viac nebude moja záležitosť. Vzhľadom k tomu, ako sa k tebe správa, uvažoval by som, že sa ťa zamýšľa spýtať, ale keď rada rozhodne, bude to konečné. "Ak neprejdeš u mňa, neprejdeš u neho."
Možnosť, že ma má James rád dosť na to, aby ma na večnosť zniesol, tak ako mi to ponúkal Henry, mi nikdy nenapadla a nadýchla som sa, snažiac sa udržať sa od nervozity. Henry nemusel mať nevyhnutne pravdu - James a ja sme boli len priatelia, ak ešte vôbec. Vedel to. Oni obaja. "Čo by som mala urobiť? Myslím, ak uspejem - ako to funguje?"
"Je to práca, ako väčšina ostatných," povedal Henry a ja som mohla vidieť svetlá, ktoré sa mu odrážali v očiach. "Väčšina toho je rozhodovanie v sporoch, alebo keď je duša nerozhodná, pomáhame im prísť k väčšiemu pochopeniu. Nezasahujeme, iba ak duša verí, že bude súdená."
"A čo sa im stane?" povedala som, snažila som sa spomenúť si, čo bola moja mama. Metodistka? Luteránka? Presbyteriánka? Záleží na tom?
"Záleží to výhradne na štruktúre viery," povedal Henry. "Ak veria, že tu budú chodiť v ľudskej podobe, potom je to to, čo nastane. Ak veria, že nebudú nič viac ako guľa tepla a svetla, potom to tak bude."
"Čo ak to, v čo veria a čo chcú, sú dve rozdielne veci?"
"Vtedy tiež do toho vstúpime."
Bola som ticho. Vyhliadka, že strávim polovicu večnosti vládnutím nad smrťou, sa zdala nemožná, ako vzdialená vec, ktorú nikdy nedosiahnem a nebola som si taká istá, že chcem. Nerobila som to kvôli práci alebo dokonca pre nesmrteľnosť. Po tom čo som videla Henryho, som si nedokázala predstaviť, aká by večnosť mohla byť osamelá a netešila som, že si to skúsim.
"Čo ak to nezvládnem?" povedala som. "Čo ak biedne zlyhám a ty si budeš musieť nájsť niekoho iného?"
Prešla dlhá chvíľa, kým odpovedal. "Na to sú skúšky. Ja som už dokončil svoju časť tvojím výberom a verím, že si to schopná zvládnuť. Moji bratia a sestry ťa skúšajú, pretože s touto úlohou prichádza veľké množstvo zodpovednosti a nie je tam žiadny priestor na chybu. Ak to nemôžeš urobiť, potom to neurobíš. Je to jednoduché."
Nebolo na tom nič jednoduché, ale nemohla som sa sústrediť na to, čo sa stane potom, zatiaľ čo to ešte musím zvládnuť do jari. Ak aj prejdem všetkými skúškami, ale rade sa nepáčim, všetky tieto špekulácie sú bezvýznamné. S Jamesom som už mala jeden hlas proti. Ak potrebovali jednomyseľné rozhodnutie, tak je už koniec.
"Henry?" povedala som ticho. Civel priamo pred seba na stromček. "Vieš, že chcem uspieť, že?"
"Toľko som usúdil, áno, vzhľadom k tomu, že si stále tu."
Ignorovala som jeho sarkazmus. Jeho ruka bola pod mojou teplá a ja som ju stisla. "Nie je to len kvôli mojej mame. Je to aj kvôli tebe. Viem, že si sa snažil naozaj dlho a viem, že som len ďalšie hlúpe malé dievča, ktoré sa snaží pomôcť, a viem, že si myslíš, že zlyhám, ale - mám ťa rada, Henry, a toto robím aj kvôli tebe - dobre? Nechcem, aby si sa stratil."
Hoci sa na mňa nepozeral, mohla som vidieť, že sa jeho pery skrútili do neveselého úškrnu. "Nikdy by si nemohla byť len ďalšie hlúpe malé dievča," povedal. "Neprajem si ovplyvňovať ťa alebo to pre teba robiť ešte ťažším, ako to už musí byť, ale nemysli si, že sa nezaujímam o to, čo sa ti stane, Kate. Možno je nemožné, aby niekto prevzal Persefonine miesto, ale ak je to ten prípad, nie je to tvoje zlyhanie. Ale je toho niekto schopný, som si istý, že si to ty."
"Potom sa prosím nevzdávaj," povedala som. "Nikdy nebudem Persefona a viem to, ale - mohli by sme byť priatelia. A ty už viac nebudeš musieť byť sám."
Henry sa odvrátil, úplne skryl svoju tvár z môjho dohľadu. Ale keď prehovoril, jeho hlas bol stiahnutý, akoby bojoval, aby ho udržal stabilným.
"To by sa som veľmi rád," povedal a ja som uvoľnila dych, o ktorom som si ani neuvedomovala, že ho zadržiavam a vykrútila som sa z jeho zovretia. Nepozrel sa na mňa, ale dal si ruku späť do lona.
"Teraz ti môžem dať svoj darček?" povedala som. "Sľubujem, že nie je otrávený."
Odmenil ma mdlým vtipom svojho polokrivého úsmevu. Vymotala som sa z diek, zohla sa pod posteľ, aby som vytiahla veľký balíček zabelený v zlatej a preniesla ho. Na moje prekvapenie, bol na mieste, kde som len pred chvíľou sedela, darček.
"Tvoj dar," povedal. "Tiež nie je otrávený."
"Ďakujem" povedala som. Posadila som sa a podala mu jeho, ale dal ho stranou, keď ma sledoval otvárať môj. Odstrčila som strieborný baliaci papier, odhaľujúc prostú krabicu. Žmúriac v slabom svetle, som dala dole veko a odstrčila hodvábny papier, odhaľujúc zarámovanú čierno-bielu fotografiu.
Stuhla som. Bol to môj najobľúbenejší obrázok mamy a mňa, z času, keď som mala sedem rokov. Boli sme uprostred Central Parku na moje narodeniny, presne na tom mieste, kde sme sedeli každú noc v mojich snoch a rozmiestili sme celý piknik, len aby nám ho zničil veľký pes, ktorý sa stratil jeho majiteľovi. Jediné veci, ktoré prežili boli cupcaky (cupcake - malý koláčik pre jednu osobu, často pečený v malom tenkom papieri alebo v hliníkovej šálke, pozn. prekl.), ktoré som pomohla urobiť.
Na obrázku sme sedeli uprostred neporiadku, ktorý bol naším obedom, každá sme držala cupcake. Čokoládový s purpurovou ľadovu polevou, spomenula som si, na pery sa mi ťahal úsmev. Paže mala okolo mňa a zatiaľ čo sme sa usmievali, nepozerali sme sa do fotoaparátu. Majiteľ psa nám urobil množstvo fotiek, aby zamaskoval, že nám zničil piknik a nakoniec to bola tá, ktorá strávila posledných jedenásť rokov zarámovaná na mojom nočnom stolíku.
Ale ako som sa na ňu uprene pozerala, uvedomila som si, že to nie je tá istá. Mala hĺbku, ako obrázok v Persefoninej izbe. Odraz, ako to Henry nazval, ale na rozdiel o toho s ním a Persefonou, tento nebol nádej alebo prianie. Bol skutočný.
Utrela som si oči chrbtom ruky. "Henry, ja ne - "
Zdvihol ruku a ja som zmĺkla. "Nie pokým aj ja neotvorím tvoj."
Čakala som, moje videnie rozmazané, keď rozbalil veľkú krabicu. Trvalo mi štyri pokusy, aby som to zabalila správne. Odsunul veko, zastavil sa. "Čo je to?" povedal zmätený, keď skúmal deku, ktorú som úzkostlivo ozdobila. Odmietla som, aby mi ktokoľvek pomáhal, aj keď som vedela, žeby mi to trvalo dni, nie týždne, ktoré mi to trvalo.
"Je to nočná obloha," povedala som, túlila som si obrázok k hrudi. "Vidíš bodky? To sú hviezdy. Pamätala som si, čo si povedal o tom, že sa hviezdy hýbu. Povedal si, že boli iné, keď si stretol Persefonu a - takéto sú teraz. Keď si stretol mňa."
Henry študoval súhvezdia, ktoré som starostlivo usporiadala na deke a jemne prešiel prstami po tej, ktorú poznám ako Maiden. Virgo. Kore.
"Ďakujem." Pozrel na mňa očami stvorenými mesačným svitom a niečo sa zmenilo. Bariéra, ktorá tam bola celý čas, zmizla a na chvíľu vyzeral skoro ako iná osoba. "Za všetko. Nikdy som nedostal taký úžasný dar."
Zdvihla som obočie. "Nie som si taká istá, že tomu verím."
"Mala by si." Pokračoval v behaní rukou po látke. "Je to veľmi dlho, odkedy som dostal taký výnimočný dar ako ty."
Neschopná sa odvrátiť, som naňho civela, vstrebávala som každý detail jeho tváre. Keď bola bariéra preč, bolo to skoro, akoby som mohla vidieť, kým bol pod tým, niekto milý a osamelý a vystrašený, niekto, kto nechcel nič viac, ako byť milovaný. "Môžem niečo skúsiť?" povedala som. "Ak sa ti to nebude páčiť, prestanem."
Prikývol a ja som sa zhlboka nadýchla, snažila som sa udržať žalúdok od robenia kotrmelcov. Zhromažďujúc guráž, ktorú som mohla nájsť, som sa naklonila a cudne som pritlačila pery na jeho. Vo svojom živote som pobozkala len pár chlapcov a toto bolo neznáme, ale nie trápne. Pekné, pomyslela som si. Bolo to pekné.
Zdal sa prekvapený, ale nevzdoroval. Prešlo pár bolestivých sekúnd, ale nakoniec sa uvoľnil a pobozkal ma späť, jeho ruka ma potiahla za krk. Teplo jeho pokožky na mojej bolo skoro neznesiteľne horúce.
Neviem, ako dlho to trvalo, kým som sa prinútila odtiahnuť. Zatiaľ čo som chytala dych, som opatrne sledovala Henryho, vystrašená, že utečie. Sedel nehybne, jeho výraz prázdny a nakoniec som už viac nemohla ostať ticho.
"To - " Zaváhala som a venovala mu úsmev. "Páčilo sa mi to. Veľmi."
Po tom, čo bolo cítiť ako veky, mi vrátil môj úsmev jeho vlastným malým. "Rovnako aj mne."
Nervózne som sa natiahla, aby som spojila svoje prsty s jeho, pozerala som sa dole na naše ruky, namiesto toho, aby som sa pozrela priamo naňho. Moja bola taká malá, že v jeho vyzerala stratená. "Henry? Neber si to zle - "
Mohla som cítiť, že je napätý a ihneď som pocítila vinu, hoci som sa to snažila zamaskovať podpichovačným výrazom.
"Nechaj ma dokončiť," povedala som. "Neber si to zle, ale keďže sú Vianoce a všetko... ostaneš dnes večer so mnou?"
Jeho oči sa rozšírili na zlomok palca a rýchlo som potriasla hlavou, líca mi sčervenali zahanbením. "Nie tak. To si musíš zaslúžiť a stojí to viac ako len obrázok, to vieš." Môj slabý pokus o vtip dokázal zlomiť napätie dosť na to, aby prepukol v ospravedlňujúci úsmev. "Ale mohol by si tu len... ostať dnes večer?"
Prešlo pár sekúnd a mentálne som sa kopla, že som sa pýtala, akoby som mala - akoby som bola nejaký teenager s hormónmi, ktorý chce len to. Ale ja som to vôbec nechcela. Chcela som jeho spoločnosť. Robil ma šťastnou a dnes v noci zo všetkých nocí som nechcela byť sama. Zo všetkého najviac som nechcela, aby bol sám aj on.
"Áno," povedal. "Ostanem."
Nič sa nestalo.
Strávili sme zvyšok večera rozprávaním a sledovaním svetiel na stromčeku. Keď bol čas ísť spať, stočila som sa vedľa neho do klbka a nehanebne som využívala jeho hruď ako vankúš, ale tak to bolo.
Nepobozkala som ho znova, príliš spokojná, aby som riskovala, že veci spackám. Nezaslúžil si, aby som naňho tak tlačila a zatiaľ čo som urobila ďalší krok, otvorila som úplne nový rad dverí, nateraz som si chcela ceniť jeho spoločnosť. Obaja sme si zaslúžili užiť si Vianoce, radšej ako sa premrmlať mnohými trápnymi momentmi.
Mama a ja sme kráčali Central Parkom, letná hmla mesta sa niesla dole na nás. Vyzerala potešene, keď som jej líčila, čo sa stalo medzi Henrym a mnou a privinula si ma na hruď, keď som jej povedala, že som ho pobozkala.
"To je moje dievča," povedala, znela šťastnejšie ako za veky.
Naše posledné spoločné Vianoce sme strávili jedením zmrzliny a putovaním záhradami v horúcom letnom slnku a poukazovala na druhy kvetín, ktoré divoko rástli. Ani raz nezložila ruku z mojich pliec, a keď som cítila, že sa začínam budiť, naposledy som jej popriala veselé Vianoce.
Avšak moja spokojnosť netrvala tak dlho. Prvá vec, ktorú som počula, keď som sa zobudila, bolo búšenie na moje dvere. Zmätená som sa posadila, vlasy mi trčali každým smerom a prebehla som po nich prstami, keď Henry vstal a prešiel k dverám.
V tej chvíli som ho nenávidela. Vyzeral bezchybne, ani vlas mimo miesta a pohyboval sa tak elegantne ako vždy. Zatiaľ čo ja som zaplatila za spanie na dlážke na zbytok dňa.
"Áno?" povedal otvárajúc dvere. Na moje prekvapenie sa dnu vrútila Ella, tesne nasledovaná Calliope. Ella plakala, jej tvár červená ako repa a Calliope vyzerala s jej padnutými plecami a tvárou skreslenou zdrvene.
"Chcem, aby odišla!" kričala Ella zúrivo, pozerala sa sem-tam medzi Henrym a mnou.
"Je to žiadosť," povedal Henry, vracal sa späť k hromade vankúšov a diek na dlážke, "alebo prosba?"
"Ublížila mu!" povedala Ella, teraz sa sústredila na Henryho. "Ublížila mu a on sa ju snažil nájsť a teraz - "
"Počkať, kto?" povedala som, keď som sa prebojovala na nohy. "Čo sa deje?"
Ella sa rozpustila v slzách. Teraz stojaci vedľa mňa sa Henry pozrel s očakávaním na Calliope. Civela na dlážku, nestretla sa s jeho pohľadom.
"Ava," povedala. "Strávila noc s Xanderom a toto ráno ich našiel Theo. Bojovali a - "
Henry sa napol a mne sa zmrazila krv v žilách. "A?" povedal.
"Xander prešiel na druhú stranu."
 

7 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 KATY KATY | 13. prosince 2012 v 19:12 | Reagovat

dik za preklad...už sa teším na dalšiu časť...

2 DorothyEtede DorothyEtede | E-mail | Středa v 2:38 | Reagovat

Revolutional update of SEO/SMM software "XRumer 16.0 + XEvil 3.0":
captcha breaking of Google, Facebook, Bing, Hotmail, SolveMedia, Yandex,
and more than 8400 another size-types of captcha,
with highest precision (80..100%) and highest speed (100 img per second).
You can connect XEvil 3.0 to all most popular SEO/SMM software: XRumer, GSA SER, ZennoPoster, Srapebox, Senuke, and more than 100 of other software.

Interested? There are a lot of demo videos about XEvil in YouTube.
Good luck ;)

XRumer20170718

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama