.

The Goddess test - 13.kapitola 1/2

13. prosince 2012 v 16:53 | Nikola |  The Goddess test



KAPITOLA 13 - VIANOCE


V niekoľkých ďalších týždňoch bol môj čas s Henrym skoro neznesiteľný. Hoci sme stále trávili naše večery spolu, už to viac nebolo jednoduché a každá konverzácia a náhodný dotyk dávala pocit nútenosti. Nikdy sa mi nepozrel do očí a čím bližšie sme sa dostávali k Vianociam, tým viac sa zdalo, že sa odťahuje. Čím viac sa odťahoval, tým viac som si chcela vytrhať vlasy a povedať mu nie neistými podmienkami, žeby sa mal buď dať dokopy alebo odísť. Problémom bolo, že to bola prázdna vyhrážka a on by to vedel. Čo bolo horšie, bála som sa, žeby to prijal.
"Nerozumiem," povedala som, prechádzajúc hore-dole po chodníku. "Správa sa, akoby so mnou už nechcel nič mať."
Mama a ja sme sedeli blízko detského ihriska v Central Parku a napriek tomu, že Edenské panstvo obklopoval hlboký sneh, keď prišiel zimný slnovrat a prvá polovica môjho pobytu skončila, tu bola polovica leta. Z diaľky som počula detský krik, ale bola som príliš sústredená na Henryho správanie, aby som si to užila.
"Prečo si myslíš, že by mohol?" povedala mama. Sedela na lavičke a sledovala ma, pozerala sa úplne ľahostajne.
"Neviem," povedala som, frustrovaná. "Čo ak sa naozaj vzdal? Čo mám potom robiť?"
"Snaž sa ďalej, pokým ti neostane žiadna šanca," povedala mama. V jej hlase bol náznak oceli, čo ma prinútilo čudovať sa, či bola ohľadom tohto naozaj taká pasívna, ako sa zdala. "A aj potom, pôjdeš ďalej."
Strčila som si ruky do vreciek. Nebolo to také jednoduché a ona to vedela. "James povedal, že žiadne z dievčat neprežilo Vianoce - myslíš, že možno preto sa mi vyhýba? Myslí si, že hocktorú chvíľu padnem mŕtva?"
"Možno," povedala. "Alebo si možno uvedomil, že sa o teba zaujíma a bojí sa, že stratí aj teba."
Odfrkla som si. "Veľká šanca. Ani sa na mňa nepozrie."
Povzdychla si. "Ty si tá, ktorá s ním trávi čas, Kate, nie ja. Môžem vychádzať len z toho, čo mi povieš a ak je naozaj taký nešťastný, ako sa javí, potom pochybujem, že ho niekto iný z toho vytiahne."
"A ako navrhuješ, aby som to urobila?" povedala som, nezamýšľala som to ako vyšteknutie, ale rovnako mi to vykĺzlo. Okamžite som pocítila vinu s schúlila som sa k nej. Pohla sa, aby mi urobila miesto na lavičke a ja som si sadla vedľa nej.
"Akýmkoľvek spôsobom, akým môžeš," povedala, odstrkávajúc mi z očí kader vlasov. "Ak to chceš preňho urobiť, potom to nebude jednoduché. Nebude jednoduché prejsť zbytkom skúšok, ale nebude jednoduché ani dať mu dôvod, aby pokračoval."
Zamračila som sa, trápiac si už niekoľký raz za uplynulých pár týždňov hlavu snažením, aby som s niečím prišla, ale nič neprišlo. Môj jediný záblesk brilantnosti vyšiel na vianočný darček a aj to bol risk.
"Ale aj tak si opatrná, že?" povedala mama, znepokojenie sa jej vrylo do čŕt. "Nechcem, aby sa ti niečo stalo a ak hovorí pravdu a je tam nebezpečenstvo - "
"Som v pohode," povedala som. "Naozaj. Nikto sa ma ešte nesnažil odrovnať, prisahám. A ak nemôžem Henryho presvedčiť, že stojí za to držať sa blízko, potom ma môžu rovnako aj zabiť."
"Nehovor tak. Je mi jedno, čo sa stane v nasledujúcich troch mesiacoch, ale ty sa nevzdáš, rozumieš mi?"
Hovorila tak ostro, že ma to vydesilo a narovnala som sa na lavičke. "Nevzdám sa," povedala som. "Ale ak sa Henry ani nepokúsi, potom zomrie a ty - " A zomrie aj moja mama. Vedela som, že je to nevyhnutné, ale ešte som nebola pripravená povedať zbohom. Stále som mala tri mesiace do jarnej rovnodennosti a mala som v úmysle nasať každý moment nášho spoločného času. Nenechám Henryho dostať sa tomu do cesty.
"Bez ohľadu na to, čo sa stane mne alebo Henrymu, ty pôjdeš ďalej," povedala mama, avšak jemnejším hlasom. "Ani jeden z nás nestojí za to, aby si sa takto vzdala a ak to urobíš, nebudeš lepšia ako Henry. Ale ja viem, že si, v poriadku?"
Nemo som prikývla. Keď som mala maminu silu a istotu, mala som pocit, že presvedčiť Henryho o tom istom, nebude také ťažké. "Možno by si sa s ním mala porozprávať. Stavím sa, že ťa vypočuje."
"Pravdepodobne áno." Niečo jej zablikalo v očiach, niečo, čomu som nerozumela. "Ale to je tvoja práca, zlatko, a viem, že to dokážeš."
Bolo to buď to alebo nechať všetkých okolo mňa zomrieť. "Dúfam, že máš pravdu."
Dala mi hlučný bozk na tvár. "Vždy mám pravdu."
Predtým ako ktorákoľvek z nás mohla povedať ďalšie slovo, obloha potemnela a ja som zmätená vzhliadla. Keď som sa otočila na mamu, aby som sa jej spýtala, čo sa deje, bola preč, nahradená ďalšou osobou, ktorú som chcela vidieť.
Jamesom.
"Čo tu do pekla robíš?" Vyskočila som na nohy. "Čo si urobil s mojou mamou?"
"Je to v poriadku," povedal, postavila sa vedľa mňa. Ponáhľala som sa dole cestičkou, hľadajúc svoju mamu, ale ľahko so mnou udržal krok.
"Kate - počúvaj. Tvoja mama je v bezpečí. Chcem sa s tebou porozprávať."
"Takže si mi zobral jediný čas, ktorý som trávila so svojou mamou?" Otočila som sa a on zastavil sa uprostred svojich stôp, kúsok odo mňa. "Len preto, že si nejaký druh boha, ti nedáva právo robiť toto. Povedala som ti, drž sa odo mňa ďalej."
"Viem." Strčil si ruky do vreciek a výraz na jeho tvári bol taký úbohý, že som na okamih zabudla, že on je ten zlý. "Potrebujem len pár minút a sľubujem, že všetko sa vráti späť do normálu. Prosím."
Podráždene som si povzdychla. "Fajn. Máš päť minút."
"Viac ako dosť." Zazubil sa, ale keď všetko, čo som urobila, bolo, že som sa uprene dívala, jeho úsmev pomaly zbledol. "Nie som ten, ktorý sa ťa snaží zabiť."
Zažmurkala som, prekvapená. To bolo posledná vec, ktorú som očakávala, že povie. "Si najlogickejšia voľba," povedala som pomaly. "Zapieraj všetko, čo chceš, ale bola by som hlúpa, keby som prijala tvoje slov bez kúska dôkazu."
Naklonil hlavu v zvláštnom, skoro archaickom prikývnutí. Bola to nepríjemná pripomienka toho, kým a čím je. "Nežiadal by som to od teba, ale ak chceš, môžeš sa opýtať Henryho, že som nikdy nebol zahrnutý v skúškovom procese zo zrejmých dôvodov. Si moja priateľka a nikdy by som ti neublížil."
"To preto som prežila tak dlho?" povedala som ironicky. "Pretože sme priatelia?"
Jeho výraz potemnel. "Povedal som ti, nie som vrah. Na to by si ma mala poznať dosť dobre."
"V poslednom čase to vyzerá, že ťa nepoznám vôbec," vyštekla som a mal aspoň tú slušnosť vyzerať rozpačito.
"Prežila si tak dlho, pretože všetci podstúpili mimoriadne opatrenia, aby ťa udržali nažive," povedal. "Stráže, sprievod, ochutnávači jedla - nemáš tušenia, ako dôkladne si sledovaná."
Chrbticou mi prebehla triaška. "Po storočí, ľudia, nemáte tušenia, kto to robí? Myslela som, že bohovia majú byť vševediaci."
Zasmial sa, ale bolo to prázdne. "Nebolo by to pekné? Vyriešil by som si celú kopu problémov. Ale nie, nie sme. Nasledovali sme vedenie, zmenili personál, vypočúvali každého zahrnutého, ale nič neprišlo. Henry šiel dokonca do podsvetia, aby sa porozprával s dievčatami, ktoré boli zavraždené, ale nikdy to nevideli prichádzať."
Zamračila som sa. Také ťažké, aké je preňho, že som v nebezpečenstve, nedokázala som si predstaviť, aké bolestivé preňho muselo byť, rozprávať sa s dievčatami, ktoré kvôli tomuto zomreli. O ktorých si nepochybne myslel, že zomreli kvôli nemu.
"Tak čo?" povedala som rozhorčenie, aby som zamaskovala svoj strach. "Ak vy, ľudia, nedokáže s niečím prísť, nie je žiadna nádej, že to vyriešim ja, tak prečo mi to hovoríš?"
"Pretože chcem, aby si bola v bezpečí," povedal. "Nemusíš mi veriť, ale aspoň počúvaj, čo ti hovorím a čo musíš urobiť, aby si sa ochránila. Henry odstrihol všetky spôsoby, ktorými vrah predtým útočil. To všetko znamená, že sa pokúsia o niečo iné. Henry to vie, všetci to vieme a ty by si to tiež mala vedieť."
"Úžasné," povedala som, prevracajúc očami. "Tak na miesto otráveného jedla, by som si mala dávať pozor na roj vraždiacich včiel? Na nákovu, ktorá mi padne na hlavu? Čo?"
"Čokoľvek," povedal. "Čokoľvek neobyčajné. A ak budeš mať podozrenie, že sa niečo chystá, vypadni odtiaľ, dobre? Je mi jedno, ako sa zdá, že ťa majú radi. Niekto na tom mieste ťa chce mŕtvu a ak chceš mať nejakú šancu na prežitie, nemôžeš na to nikdy zabudnúť."
Neodpovedala som. Prispôsobila som sa životu v Edenskom panstve, a aj keď to nebolo dokonalé, aspoň som už nebola nešťastná. Ale myšlienka, že osoba, ktorá sa ma snaží zabiť, môže byť niekto, koho poznám - a poznám dobre - zatriasla mojou sebadôverou viac, ako som si chcela priznať. Po prvý raz som skutočne pochopila, že to nebol len život mojej mamy a Henryho život, ktorý bol v ohrození. Bol to aj môj.
"Prečo mi toto hovoríš?" povedala som potichu, keď vzduchom otriasol hrom. "Ak zomriem, Henry sa stratí a ty získaš všetko, čo chceš."
Civel na zem. "Nie všetko."
Predtým ako som mohla uvažovať, či myslel stratu Henryho alebo mňa, sa obloha otvorila a po prvý raz v mojich snoch začalo liať.
"Sľúb mi, že ostaneš v bezpečí," povedal cez dážď. "Sľúb mi, že neurobíš nič ľahkovážne."
Prikývla som. Bez ohľadu na to, ako zúfalo som chcela v zostávajúcich úlomkoch svojho života nájsť malý kúsok šťastia, nebola som ochotná kvôli tomu zomrieť. Pre moju mama, áno; ale nie pre seba.
"Ďakujem," povedal, jeho plecia sa prehli úľavou. "Vidíme sa na jar. A Kate?"
Pozrela som naňho, tichý park začal miznúť.
"Prepáč," povedal a to bola posledná vec, ktorú som počula predtým, ako sa okolo mňa uzavrela temnota.
Hoci som bola na Jamesa stále nahnevaná, keď som sa sama po dychu lapajúca zobudila vo svojej posteli, nemohla som si pomôcť, premýšľala som, že zatiaľ čo som tak ťažko bojovala, aby som zachránila život mojej mamy a Henryho, možno všetko, o čo sa James snažil, bolo bojovať o záchranu môjho.
Vianoce boli jediné sviatky, ktoré sme s mamou slávili a vždy boli slávnostné. V New Yorku náš maličký byt ledva pojal stromček, ale aj tak sme jeden vopchali do kúta obývačky a hodiny sme strávili jeho ozdobovaním. Malý kúsok prírody v kovovej džungli, povedala by, keď by sme odstúpili, aby sme obdivovali našu snahu, potom čo sme skončili.
Vysočizné vianočné stromčeky, ktoré sa tiahli Edenským panstvom, spravili z našich bytových stromčekov vetvičky. Zdalo sa, že sa všade v panstve vyskytli skoro cez noc a vôňa cukrových sušienok ostávala v chodbách týždne. Zamestnanci boli frivolní vzrušením a vo vzduchu bol pocit radosti, ktorého som sa nemohla striasť, ani v mojich zlých dňoch. Očakávala som, že na miesto toho budú oslavovať zimný slnovrat, ale Ella mi dala jasne najavo, že budú oslavovať Vianoce kvôli mne.
Neuniklo mi, že žiadne z ostatných dievčat neprežilo Vianoce a napriek tomu, aká som bola na Jamesa nahnevaná, snažila som sa nikdy nebyť sama. Ale čím bližšie Vianoce prišli, tým zriedkavejší sa Henry stal a to to robilo ťažkým. Počas jesene sa ku mne príležitostne pripojil okolo panstva, ale teraz boli večery jediný čas, keď som ho videla. Dokonca aj vtedy boli veci také zle ako nikdy a napriek maminej rade, som ani za boha nemohla prísť na to, ako mu dať cieľ, ktorý potreboval. Prežiť Vianoce, dúfala som, ale nemala som žiadnu záruka, že to bude fungovať. Nedovolila som si zvažovať možnosť, žeby som to nemusela zvládnuť.
Ale vedela som, že chcem, aby mal šťastné Vianoce. Celá domácnosť mala mať večeru spoločne a hoci to bol pekný začiatok, chcela som mu ukázať také Vianoce, aké sme mali mama a ja. Možno, ak by som ho pozvala do súkromnej časti svojho života, vrátil by mi láskavosť - alebo by sa na mňa už nemračil. A sebecky som nechcela stráviť Vianoce sama.
Na Štedrý večer sa v mojej izbe, zatiaľ čo som raňajkovala, objavil obrovský stromček, spoločne s dvoma veľkými krabicami ozdôb. Moje hodiny boli kvôli sviatkom zrušené, takže som do svojej izby dovliekla Avu, aby mi pomohla, predtým ako sme sa obe museli pripraviť na večeru. Keď nebol okolo Henry, bola jediná osoba, ktorej som dosť verila, aby som s ňou bola sama akýkoľvek dlhý čas. Koniec koncov, nebola tam s ostatnými dievčatami a bola som si celkom istá, že sa ma nebude snažiť zabiť kvôli tomu, že som na jesennú rovnodennosť neprijala Henryho ponuku.
Prišla skoro dopoludnia, hoci, som začala ľutovať, že som ju pozvala.
"Ak budem dnes večer meškať na rande s Xanderom, dám ti to osobne za vinu," povedala Ava nevrlo, keď potiahla za spletenú šnúru svetiel. Neďaleko, nás moje šteniatko, teraz nazvané Pogo, obe so záujmom sledovalo.
"Neťahaj tak silno," povedala som, preskočila som hromadu ozdôb, aby som zachránila svetlá od Avinej brutality. "Sú krehké. A nebudeš meškať - myslela som, že randíš s Theom?"
"Už nie," povedala monotónnym hlasom. "Vrátila som sa späť k Xanderovi a pozval ma do svojej izby na našu vlastnú súkromnú párty, namiesto banketu."
Nepýtala som sa. "Tu, pomôž mi s týmto." Podala som jej jeden koniec svetiel a obratne uvoľnila uzol. "Teraz choď okolo zadnej strany - nestúpaj na ozdoby. Áno, presne tak."
Držala nehybne, zatiaľ čo som upravovala svetlá, hoci som musela použiť hák, aby som ozdobila najvyššie vetvy. "Mimochodom čo budete dnes večer robiť ty a Henry?"
"Moje tajomstvo," povedala som, keď som prešla dokola, aby som videla výraz na jej tvári, prevrátila som očami. "Nie to. Čo budete robiť ty a Xander?"
"To." Venovala mi roztopašný pohľad a ja som zamračila. "Čo? Som mŕtva. Nie je to tak, žeby na tom záležalo."
"Neklam ich, Ava." Sklonila som sa, aby som zozbierala niektoré krehké sklené ozdoby a ignorovala obrázok Henryho a Persefony, ktorý mi vystúpil do popredia mysle. Potrebovala som veriť, že Ava by to neurobila niekomu, koho milovala. "Myslím to vážne. Toto nie je hra. Henry nereaguje dobre, keď sa ľudia tak zaplietajú a posledná vec, ktorú chceš, je nasrať ho. Prosím. Kvôli mne." Už takto som balansovala na okraji zlyhania. "Tu, vezmi niektoré z týchto."
Ava vzala ozdoby a začala ich náhodne vešať, zhlukovala ich dokopy alebo ich umiestňovala na vetvy, ktoré boli nebezpečne nahnuté pod pridanou váhou. Uškľabila som sa a začala ich premiestňovať. Pokračovali sme tak pár minút, pokým sa Ava konečne otočila, aby mi čelila. Ohromená som pustila ozdobu, ktorú som držala a pristála na kúsku koberca, ktorý som tam položila presne z toho dôvodu.
"Myslíš si, že som štetka, že?"
"Čo?" povedala som, úplne som pochopila jej zrumenené líca a červené oči. Bola sekundy od plaču. "Prečo si myslíš, že si to myslím?"
"Pretože." Otočila sa, aby vešala ozdoby, triasla celým stromčekom, ako ich ťahala. Po tom čo padla ďalšia ozdoba, sa ťažko posadila na zem. "Myslím, že ma má Xander rád len kvôli tomu, že s ním spím."
"Prečo si to myslíš?" povedala som opatrne, keď som si kľakla vedľa nej. Boli dobré šance, že má pravdu, ale to neznamenalo, že to bol jediný dôvod. Okrem Henryho, ju všetci muži sledovali všade, kam šla, takže som si nebola istá, čo iné očakávala.
"Neviem," povedala. "Nikdy sa so mnou nerozpráva. Hovorí na mňa alebo mi ukazuje veci, alebo ma bozkáva, ale ak s ním nespím, zrazu si nájde iné veci, ktoré robiť. Alebo sa snaží, aby som žiarlila s iným dievčatami."
"Potom je to blbec," povedala som rezolútne. "A je ti lepšie bez neho."
Smrkla. "Myslíš?"
"Áno, myslím." Zastavila som sa. "A čo Theo? Bol milý, no nie?"
Ava prevrátila očami. "Bol taký ochranársky, bolo to, akoby mi nedovolil dýchať. Ale áno," dodala jemne, "bol milý. Citlivý, ale milý."
"Prečo sa potom nerozídeš so Xanderom?" povedala som. "Najmä, ak s ním budeš šťastnejšie."
"Ale nebudem." Pozrela na mňa plačlivo. "Je to tu osamelé, Kate, to vieš. Celý čas si taká zaneprázdnená a Ella ma nemá rada, a ja nemám rada Calliope, a - ak nemám Xandera, koho iného mám?"
Snažila som sa premýšľať o správnych slovách, ktoré povedať, ale nič neprišlo. Ava tu bola taká sama ako ja a hoci sme mali jedna druhú, tak trochu, trpela stratou tak veľmi ako ja, keď zomrela. Stratila svojich rodičov a hoci to dobre skrývala, boli to takéto momenty, ktoré mi to pripomenuli.
"Prepáč," povedala som, objímajúc ju. "Aj keď som niekedy zaneprázdnená, vždy som tu pre teba a vždy ma budeš mať. Sľubujem. Len buď opatrná, dobre?"
Niekoľko sekúnd nereagovala, ale keď áno, pochovala si tvár do ohybu môjho krku a omotala okolo mňa ruky. Plecia sa jej zatriasli a dych jej prichádzal s lapaním, keď začala riadne plakať a ja som jej šúchala chrbát tak upokojujúco, ako som vedela, želajúc si, aby som bola v takýchto veciach lepšia. Nikto koho som poznala v New Yorku sa predo mnou nikdy takto nezrútil. Ale zdalo sa, že to pomáha, tak som ostala ticho, čakala som, kedy sa vyplače.
Nakoniec uvoľnila svoj stisk a stiahla sa späť dosť na to, aby sa na mňa pozrela. Keď som videla, že špúli ústami, vedela som, že najhoršie prešlo. "Ako môžeme byť kamarátky, keď mi ani nedovolíš, aby som ťa naučila plávať?" povedala, jemne si utierajúc oči.
"Toto na mňa nefunguje, Ava," varovala som ju. "Je mi jedno, koľko praxe si mala na svojich frajeroch."
Znova jej klesli plecia a ja som si povzdychla.
"Nechcem sa učiť plávať - nie kvôli tomu, že ťa nemám rada alebo, že nechcem s tebou tráviť čas, ale preto, že sa bojím vody. Nie je pre mňa jednoduché len tak do toho skočiť a učiť sa, dobre?"
Oči sa jej rozšírili. "Bojíš sa vody? Na moju dušu sa bojíš?"
Bola rozhodnutá urobiť to také trápne, ako sa dá. "Vydesená," povedala som. "Keď som mala štyri alebo päť, myslela som si, že bude zábava, zaplávať si v jazere v Central Parku a skočila som tam a potopila sa ako kameň. Moja mam tam musela skočiť a zachrániť ma. Odvtedy sa nemôžem prinútiť, aby som to skúsila."
Hovoriť o mojej mame tak bezmyšlienkovite mi stiahlo hrdlo, ale našťastie sa zdalo, že Ava si to nevšimla. Namiesto toho ma vypočítavo sledovala a ja som vedela, že som v prúseri.
"Poviem ti čo," povedala, narovnávajúc sa. "Keď sa počasie oteplí, naučím ťa plávať a ty môžeš... neviem. Budem ti dlžiť obrovskú láskavosť, čo ty na to?"
"Nie je nič, čo by si mi mohla ponúknuť, kvôli čomu by som bola ochotná ísť do vody." Znova som vstala a zozbierala ozdoby. Ostalo ich iba pár a pod nimi bola schovaná malá krabica v tvare srdca omotaná jemným ružovým hodvábnym papierom. Na štítku kvetinovým písmom bolo moje meno. Zamračene som ho zdvihla. "Toto je od teba?"
Ava sa naň dívala. "Nie. Kde si to našla?"
"Medzi ozdobami." Odviazala som mašľu, ale Ava mi ju vydrapila z ruky. "Hej - "
"Nedotýkaj sa toho," povedala, položila to na posteľ, akoby to bola bomba, ktorá sa chystá vybuchnúť. "Nevieš, odkiaľ to prišlo."
Podráždená som sa otočila späť k ozdobám. "Je to vianočný darček, Ava. Počula si niekedy o nich? V hlave mi zvonilo Jamesovo varovanie, ale všetko o čo som sa snažila, bolo rozbaliť to. Nebola som taká hlúpa, aby som niečo zjedla alebo si to obliekla bez toho, aby som vedela, odkiaľ to prišlo. Okrem toho možno bola vo vnútri karta s pozdravom. "Tvoj je pod posteľou, ak chceš."
Zohla sa pod posteľ a vytiahla krabičku na šperky zabalenú v modrom s jej menom navrchu. Sledovala som, ako ju otvorila a odhalila vo vnútri zlaté kruhy náušníc, ale zatiaľ čo sa snažila vyzerať vzrušene, oči stále vrhala k môjmu nečakanému darčeku.
"Vďaka," povedala, keď si ich nasadila. "Sú nádherné."
"Nie je zač." Kráčala som k posteli. "Vážne, Ava, je to len darček. Som si istá, že sa ma to nebude snažiť pohryznúť alebo - "
"Prestaň."
Izbou sa prerezal Henryho hlas a moja ruka zamrzla kúsok od ružového baliaceho papiera. Stál.. vo dverách, pol tuctu stráži stálo za ním, každý s rukami na zbraniach. Moc z neho vyžarovala vo vlnách a teplota klesla tak nízko, že som si myslela, že môžem vidieť svoj dych. Po prvý raz som pochopila, prečo sa zdalo, že všetci si od neho držia úctivú vzdialenosť, najmä, keď bol nahnevaný.
Prehltla som svoj nepokoj. "Je to darček - "
"Kate," povedal Henry chladne. "Odstúp."
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama