.

The indigo spell - 1.kapitola

17. srpna 2012 v 8:47 | Nikola
Pěkné čtení !:)




THE INDIGO SPELL
1. KAPITOLA
Toto nebolo prvý raz, čo ma vytiahli z postele kvôli kritickej misii. Avšak, bolo to prvý raz, čo som bola podrobená takej osobnej rade otázok.
"Si panna?"
"Huh?" Utrela som si svoje ospalé oči, len tak pre prípad, že toto celé bol nejaký bizarný sen, ktorý zmizne.
Moje učiteľka dejepisu, pani Terwilligerová, sa naklonila bližšie a zopakovala otázku v postupnom šepote. "Povedala som, si panna?"
"Um, áno..."
Teraz som bola úplne bdelá a tiesnivo som sa obzrela okolo vestibulu mojej koľaje, uisťujúc sa, že v okolí nebol nikto, kto by bol svedkom tejto šialenej výmeny. Nemusela som sa báť. Okrem znudene vyzerajúceho zriadenca pri stole na vzdialenej strane miestnosti, bol vestibul prázdny, pravdepodobne preto, že žiadna príčetná osoba by nebola hore o takomto čase. Pani Terwilligerová ma pred piatimi minútami zobudila telefonátom, dožadujúc sa, že sa tu s ňou stretnem v záležitosti "života alebo smrti." Jej vypočúvanie ohľadom môjho osobného života nebolo celkom to, čo som očakávala.
Odstúpila a úľavou si povzdychla. "Áno, samozrejme. Samozrejme, že si panna."
Zúžila som oči, neistá či by som mala byť urazená alebo nie. "Samozrejme? Čo to má znamenať? Čo sa deje?"
Okamžite sa jej vrátila pozornosť a posunula si svoje drôtené okuliare hore po krivke svojho nosa. Stále sa šmýkali dole. "Nie je žiaden čas na vysvetľovanie. Musíme ísť." Schmatla ma za ruku, ale ja som vzdorovala a ostala som, kde som bola.
"Madam, sú tri hodiny ráno!" A potom, len aby pochopila závažnosť situácie: "V noci počas školy."
"To nevadí." Otočila sa smerom k zriadencovi pri stole a zavolala cez miestnosť, "beriem so sebou slečnu Melroseovú. Pani Weathersová sa so mnou o zákaze vychádzanie môže hádať zajtra."
Zriadenec vyzeral preľaknuto, ale bola to len nejaká vysokoškoláčka, ktorá bola zamestnaná na to, aby tam sedela cez noc. Nebola roveň impozantnej pani Terwilligerovej, s jej vysokou, vytiahnutou postavou a vtáčou tvárou. Skutočná autorita, ktorá držala dievčatá na koľaji bol strážnik vonku, ale len jednoducho priateľským spôsobom prikývol, keď ma pani Terwilligerová vliekla okolo. To ma prinútilo čudovať sa, koľko dievčat unášala uprostred noci.
"Som v pyžame," povedala som jej. Bol to posledný protest, ktorý som mohla predniesť, keď sme sa dostali k jej autu, ktoré bolo zaparkované v kordóne. Šoférovala červeným Volkswagen Beetle s kvetinami namaľovanými po stranách. Akosi ma to ani v najmenšom neprekvapovalo.
"Budeš v pohode," povedala, loviac kľúče od auta z jej masívnej zamatovej tašky.
Púštna noc okolo nás bola chladná a tichá. Vysoké palmy vytvárali na oblohe temné, pavúčie tvary. Nad nimi sa trblietal mesiac v splne a slabé hviezdy. Omotala som okolo seba ruky, dotýkajúc sa jemnej látky môjho vlneného županu. Pod ním som mala dlhé pruhované pyžamo v páre s našuchorenými béžovými papučami. Tento celok fungoval dobre v mojej útulnej izbe na koľaji, ale nebol celkom praktický pre Palm Springskú noc. Ale inak, chodiť von v pyžame nebolo naozaj praktické nikde.
Odomkla auto a ja som opatrne nastúpila, musela som sa vyhýbať prázdnym papierovým kávovým pohárom a starým číslam Utne Reader. Také chaotické podmienky boli kliatbou pre moje zmysli, ale práve teraz to bola posledná z mojich obáv.
"Pani Terwilligerová," povedala som, keď sme prechádzali cez predmestské ulice. "Čo sa deje?" Teraz keď sme boli prečo z koľaje, som dúfala, že jej reči začnú dávať zmysel. Nezabudla som na jej poznámku "života alebo smrti" a začala som byť nervózna.
Jej oči boli na ceste pred nami a na jej hranatej tvári sa vyznačili linky obáv. "Potrebujem, aby si urobila kúzlo."
Stuhla som, ako som sa snažila spracovať jej slová. Nie tak dávno by u mňa toto vyhlásenie vyvolalo protesty a záchvaty odporu. Nie žeby som sa s tým teraz cítila pohodlne. Mágia ma stále desila. Pani Terwilligerová učila cez deň na súkromnej strednej škole, Amberwoodskej prípravke, a v noci bola čarodejnicou. Povedala, že aj ja mám prirodzenú spriaznenosť s mágiou a podarilo sa jej naučiť ma nejaké kúzla, napriek mojej najlepšej snahe vzdorovať. Mala som pár dobrých dôvodov, prečo som sa chcela vyhýbať čomukoľvek tajomnému. Okrem vrodenej viery, že mágia je zlá, som sa jednoducho nechcela nechať dohnať do ďalších nadprirodzených záležitostí, než som musela. Už som trávila svoje dni ako súčasť tajnej organizácie, ktorá držala upírov v tajnosti pred ľudským svetom. To a škola bolo dosť, aby to niekoho udržiavalo zaneprázdneným.
Avšak, jej magický tréning ma nedávno dostal z niekoľkých nebezpečných situácií, takže som už v zamietaní nebola taká rýchla. Takže jej návrh, aby som urobila kúzlo, nebola tá najčudnejšie vec, o ktorú tu išlo.
"Prečo by ste ma na to potrebovali?" opýtala som sa. Vonku bolo pár áut, ale príležitostne prechádzajúce svetlomety vrhali do nášho auta strašidelné svetlo. "Si milión krát mocnejšia. Nemôžem urobiť ani zlomok z vecí, ktoré ty môžeš."
"Moc je jedna vec," pripustila som. "Ale v práci sú ďalšie obmedzenia a faktory. Nemôžem urobiť konkrétne kúzlo."
Prekrížila som si ruky a chrbtom som sa schúlila do sedadla. Ak sa budem ďalej sústrediť na praktické aspekty, mohla som ignorovať, ako vo mne rástli obavy. "A to nemohlo počkať do rána?"
"Nie," povedala ťažko. "Nemohlo."
Niečo v tóne jej hlasu mi dole chrbticou poslala zimnicu a ja som stíchla, ako sme pokračovali našou jazdou. Smerovali sme von z mesta a predmestí, do divočiny pravej púšte. Čím ďalej sme boli od civilizácie, tým bolo temnejšie. Keď sme zišli z diaľnice, neboli v dohľade žiadne pouličné svetlá alebo domy. Špicaté púštne kry vytvárali pozdĺž cesty tmavé tvary, čo mi do hlavy vložilo prikrčené zvieratá, pripravené skočiť. Tu vonku nikto nie je, pomyslela som si. A ani nikto v Amberwoode nevie, že si tu.
Nepokojne som sa posunula, keď som si spomenula na jej otázku o panenstve. Budem obeťou v nejakom bezbožnom rituáli? Želala som si, aby som si uvedomila, že som si mala priniesť svoj mobil - nie preto, aby som mohla povedať svojej organizácii, Alchimistom, že trávim tak veľa času s užívateľom mágie. A nie hocakým užívateľom mágie - takým, ktorý ma učí, ako sa tiež jedným stať. Radšej riskovať obetovanie, ako čeliť hnevu Alchimistov.
O dvadsať minút neskôr pani Terwilligerová konečne zastavila pozdĺž zaprášenej cesty s jedným jazdným pruhom, ktorá vyzerala ako priama cesta do ničoho. Vystúpila z auta a pokynula mi, aby som urobila to isté. Bolo tu chladnejšie ako v Amberwoode. Pozerajúc sa hore na nočnú oblohu, som zatajila dych. Mimo mestských svetiel boli teraz hviezdy v plnej sile. Mohla som vidieť Mliečnu cestu a tucet súhvezdí, ktoré sú obyčajnému oku zvyčajne skryté.
"Hviezdna brána neskôr," povedala úsečne. "Musíme sa poponáhľať, predtým ako mesiac pokročí oveľa ďalej."
Rituál pri mesačnom svite, neúrodná púšť, panenská obeť... do čoho som to bláznivo nakráčala? To, že ma pani Terwilligerová tlačí do mágie ma vždy obťažovalo, ale nikdy som si nemyslela, že predstavuje hrozbu. Teraz som si nadávala, že som taká naivná.
Cez jedno rameno si prehodila vlnenú tašku a vyrazila do pustého pásu zeme, posiateho kameňmi a riedkou vegetáciou. Aj so žiarivo nebeským displejom tu nebolo dosť svetla, predsa kráčala cieľavedome, akoby presne vedela, kam ide. Poslušne som ju nasledovala, mykajúc sebou, keď som prechádzala skalnatou zemou. Moje chlpaté papuče neboli určené pre takýto typ terénu.
"Tu," povedala, keď sme sa dostali k malej čistinke. Opatrne položila vlnenú tašku a kľakla si, aby ju prehľadala. "Bude to tu."
Púšť, ktorá bola cez deň taká nemilosrdná, sa stala v noci chladnou, ale aj tak som sa ešte potila. Pravdepodobne s tým mala dočinenia moja vlastná úzkosť, než teplota alebo ťažké pyžamo. Uviazala som si župan tesnejšie, robiac dokonalý uzol. Zistila som, že takéto detaily a rutina sú ukľudňujúce.
Pani Terwilligerová vytiahla veľké oválne zrkadlo s krúžkovaným strieborným rámom. Položila ho doprostred čistinky, vzhliadla k oblohe a potom sa posunula kúsok nad zrkadlo. "Poďte sem, slečna Melbourneová." Ukázala na miesto oproti nej, na druhej strane zrkadla. "Sadnite si tam a urobte si pohodlie."
V Amberwoode som fungovala pod menom Sydney Melroseová, radšej ako pod mojím skutočným, Sydney Sageová. Pani Terwilligerová v prvý deň školy poplietla moje meno a nanešťastie mi ostalo. Plnila som jej pokyny, nie žeby som si tu skutočne mohla urobiť pohodlie. Bola som si pekne istá, že som počula ruvať sa v kroví nejaké veľké zviera a pridala som si "kojotov" na svoj psychický zoznam nebezpečenstiev, ktorým som tu čelila, hneď pod "užívateľa mágie" a "nedostatok kávy."
"Teraz teda. Začnime." Pani Terwilligerová sa na mňa uprene pozrela svojimi očami, ktoré boli v púštnej noci temné a strašidelné. "Máš na sebe niečo kovové? Musíš to dať dole."
"Nie, ja - oh. Počkať."
Siahla som si na krk a odopla si jemnú zlatú retiazku, na ktorej visel malý kríž. Mala som ten náhrdelník roky, ale nedávno som ho dala niekomu inému, kvôli úteche. Nedávno mi ho vrátil späť, prostredníctvom našej spoločnej kamarátky Jill Mastranovej Dragomirovej. Aj teraz som si mohla vybaviť nahnevaný výraz na jej tvári, keď sa ku mne v škole prirútila a bez slova mi zarazila kríž do ruky.
Teraz som sa pozerala na kríž, ako sa leskol v mesačnom svetle. V žalúdku sa mi zdvihol odporný pocit, keď som premýšľala o Adrianovi, chalanovi, ktorému som ho dala. Urobila som to skôr, ako mi vyznal lásku, niečo čo ma pred pár týždňami prichytilo úplne nepripravenú. Ale možno som nemala byť taká prekvapená. Čím viac sa pozerám späť - a tak som to robila stále - tým viac som si začala pripomínať prezrádzajúce signály, ktoré ma mali upozorniť na jeho city. V tom čase som bola príliš slepá, aby som si to všimla.
Samozrejme nemalo by žiaden zmysel, či by som videla, že to prichádza alebo nie. Adrian bol pre mňa úplne nevhodný a nemalo to nič spoločné s jeho mnohými neresťami alebo jeho potencionálnym zostupom do šialenstva. Adrian bol upír. Pravda, bol Moroj - jeden z dobrých, živých upírov - ale to nerobilo žiaden rozdiel. Ľudia a upíri nemohli byť spolu. Bol to jeden bod, na ktorom Moroji a Alchimisti spolu pevne trvali. Stále bolo pre mňa prekvapujúce, že mi Adrian prejavil také city. Bolo prekvapujúce, že ich vôbec mal alebo že mal odvahu pobozkať ma, aj keď to bol bozk, ktorý ma zanechal v závrate a bez dychu.
Musela som ho, samozrejme, odmietnuť. Môj tréning by mi nepovolil nič menej. Naša situácia tu v Palm Strings nútila nás dvoch byť v spoločenských situáciách stále spolu a od jeho prehlásenia to bolo drsné. Pre mňa to nebola len trápnosť našej situácie. Ja... nuž, chýbal mi. Pred touto katastrofou sme on a ja boli priatelia a trávili sme spolu veľa času. Zvykla som si na jeho samoľúby úsmev a bystré podpichovanie, ktoré medzi nami prúdilo. Pokým tieto veci neboli preč, neuvedomila som si, ako veľmi som sa na ne spoliehala. Ako veľmi som ich potrebovala. Vnútri som sa cítila prázdna... čo bolo, samozrejme, smiešne. Prečo by som sa mala tak veľmi zaujímať o jedného upíra?
Niekedy ma to hnevalo. Prečo musel medzi nami zničiť takú dobrú vec? Prečo mi tak veľmi chýbal? A čo očakával, že urobím? Musel vedieť, že pre nás je nemožné byť spolu. Nemohla som mať preňho city. Nemohla. Ak by sme žili medzi Udržiaveteľmi - skupinou necivilizovaných upírov, ľudí a dhampírov - možno by sme mohli on a ja mať... nie. Aj keby som mala pre neho city - a ja som si pevne povedala, že nemám - bolo by zlé, keby sme zvažovali taký vzťah.
Adrian teraz ku mne hovoril tak málo, ako to bolo možné. A vždy, vždy ma sledoval so strašidelným pohľadom v jeho zelených očiach, takým, z ktorého ma bolelo srdce a -
"Ah! Čo je to?"
Zavrtela som sa, keď pani Terwilligerová na moju hlavu vysypala misu plnú suchého lístia a kvetov. Bola som taká fixovaná na kríž a na svoje spomienky, že som ju nevidela prichádzať.
"Rozmarín," povedala vecne. "Yzop. Aníz. Nerob to." Siahla som hore, aby som vytiahla nejaké lístie z mojich vlasov. "Potrebuješ to na to kúzlo."
"Pravda," povedala som, vracajúc sa späť k práci. Kríž som opatrne položila na zem, snažiac sa vyčistiť si myseľ od zelených, zelených očí. "Kúzlo, ktoré môžem urobiť len ja. Prečo je to znova tak?"
"Pretože musí byť urobené pannou," vysvetlila. Snažila som sa neuškľabiť. Jej slová naznačovali, že nebola panna, a aj keď to pre štyridsaťročnú ženu dávalo zmysel, aj tak to nebola myšlienka, pri ktorej by som chcela stráviť veľa času. "To a tá osoba, ktorú hľadáme, sa predo mnou skrýva. Ale ty? Teba nebude očakávať."
Pozrela som sa dole na žiariace zrkadlo a pochopila. "Toto je vyhľadávacie kúzlo. Prečo nerobíme to, ktoré sme robili predtým?"
Nie žeby som bola horlivá zopakovať to kúzlo. Využila som ho na nájdenie niekoho a zahŕňalo to niekoľko hodinové zízanie do misky s vodou. Napriek tomu, že som ho urobila, vedela som, žeby som ho mohla urobiť znova. Okrem toho sa mi nepáčil nápad nakráčať do kúzla, o ktorom nič neviem. Slová a bylinky boli jedna vec, ale čo ďalšie by odo mňa mohla žiadať? Ohroziť svoju dušu? Dať svoju krv?
"To kúzlo funguje len na niekoho, koho poznáš," vysvetlila. "Toto ti pomôže nájsť niekoho, koho si nikdy predtým nestretla."
Zamračila som sa. Tak veľmi ako som nemala rada mágiu, tak veľmi som mala rada riešenie problémov - a hádanky, ktoré predstavovali, ma zaujali. "Ako potom budem vedieť, koho hľadať?"
Pani Terwilligerová mi podala fotku. Oči sa mi prispôsobili tme a ja som hľadela do tváre peknej mladej ženy. Bola tam nápadná podobnosť medzi ňou a mojou učiteľkou. Narozdiel od nudných hnedých vlasov pani Terwilligeorvej, ich táto žena mala tmavé, skoro čierne. Bola taktiež oveľa očarujúcejšia, oblečená v čiernej, saténovej večernej róbe, čo malo ďaleko do zvyčajného hippie oblečenia pani Terwilligerovej. Napriek týmto zdanlivým rozdielom, tieto dve ženy zdieľali rovnako vysoké lícne kosti a orlie oči.
Pozrela som sa späť hore. "Je to vaša príbuzná."
"Je to moja staršia sestra," potvrdila pani Terwilligerová, jej hlas nezvyčajne plochý. Staršia? Tipovala by som, že táto žena je aspoň o desať rokov mladšia.
"Je nezvestná?" opýtala som sa. Keď som predtým veštila, bolo to preto, aby som našla unesenú priateľku.
Pani Terwilligerovej šklblo perami. "Nie spôsobom, akým si myslíš." Z nekonečnej vlnenej tašky vytiahla malú koženú knihu a otvorila ju na označenej stránke. Škúliac tam, kde ukázala, som mohla rozoznať ručne písané latinské slová popisujúce zrkadlo a bylinkovú zmes, ktoré na mňa vysypala. Nasledovali pokyny, ako spracovať kúzlo. Vďaka bohu, žiadne púšťanie žilou.
"Znie to jednoducho," povedala som podozrievavo. Naučila som sa, že niektoré kúzla, ktoré majú len pár krokov a zložiek zvyčajne vyžadujú veľa psychickej energie. Z posledného hľadacieho kúzla som omdlela.
Prikývla, uhádla moje myšlienky. "Vyžaduje veľké sústredenie - väčšie ako pri poslednom. Ale tak veľmi ako to nechceš počuť, tvoja moc dosť vzrástla, takže to budeš mať pravdepodobne ľahšie ako predtým."
Zamračila som sa. Mala pravdu. Nechcela som to počuť.
Alebo chcela?
Časť zo mňa vedela, že by som mala odmietnuť podporovať jej šialenstvo. Ďalšia časť zo mňa sa bála, že ma nechá v púšti, ak jej nepomôžem. Ale ďalšia časť bola šialene zvedavá vidieť, akoby toto všetko fungovalo.
Zhlboka sa nadychujúc som z knihy odrecitovala zaklínadlo a položila fotku do stredu zrkadla. Zopakovala som zaklínadlo a fotku som presunula. Nakláňajúc sa dopredu som pozerala na žiariaci povrch, snažila som si vyčistiť si myseľ a dovoliť si stať sa s temnotu a mesačným svitom jedným. Prešiel mnou hukot energie, oveľa rýchlejšie, ako som očakávala. Najprv sa nič nezmenilo. Zízal na mňa len môj odraz, slabé svetlo tlmilo moje blond vlasy, ktoré vyzerali hrozne, ako som na nich spala a ako mi z prameňov visela kytica suchých rastlín.
Energia ďalej vo mne rástla, stávala sa prekvapivo teplou a vzrušujúcou. Zavrela som oči a ponorila sa do nej. Mala som pocit, akoby som sa v mesačnom svetle vznášala, akoby som bola mesačným svetlom. Mohla som tak ostať večne.
"Vidíš niečo?"
Hlas pani Terwilligerovej bol nevítaným prerušením v mojom blaženom stave, ale poslušne som otvorila oči a pozrela sa do zrkadla. Môj odraz bol preč. Pred budovou visela striebristo sivá hmla, ale vedela som, že hmla nebola psychická. Bola magicky vytvorená, mentálna bariéra, ktorá ma zadržala od toho, aby som videla obraz, ktorý ležal za ňou. S posilnenou vôľou som pretlačila svoju myseľ popri nej a po chvíli sa hmla rozbila.
"Vidím budovu." Môj hlas sa zvláštne ozýval nocou. "Starý viktoriánsky dom. Tmavočervený s tradičnou verandou. Pred ním sú záhony hortenzií. Je tam aj značka, ale neviem ju prečítať."
"Môžeš mi povedať, kde ten dom je?" Hlas mojej učiteľky sa zdal vzdialený. "Rozhliadni sa."
Snažila som sa vtiahnuť sa späť, rozšíriť svoje videnie za dom. Chvíľu mi to trvalo, ale pomaly sa obraz rozširoval, akoby som sledovala film, odhaľujúc štvrť podobných domov, všetkých viktoriánskych so širokými verandami a popínavým viničom. Boli krásne, dokonalý kúsok histórie umiestnený v modernom svete.
"Nič presné," povedala som jej. "Len nejaká svojrázna bytová ulica."
"Choď ďalej."
Šla som a bolo to, akoby som sa hnala k oblohe, pozerala som sa dole na štvrť, akoby som bola stúpajúci vták. Domy sa rozťahovali do ďalších štvrtí, čím som sa konečne dostala do priemyselných a obchodných oblastí. Pokračovala som sa v pohybe. Podniky boli stále viac a viac nahustené. Medzi nimi sa križovali ulice. Budovy boli vyššie a vyššie, nakoniec sa zhmotnili do známej siluety.
"Los Angeles," povedala som. "Dom je na okraji Los Angeles."
Počula som ostrý nádych nasledovaný: "Ďakujem vám, slečna Melbourneová. To bude všetko."
Zrazu mi v zornom poli mávala ruka, rozbíjala obraz mesta. Tiež rozbila ten stav eufórie. Už som sa viac nevznášala, viac som nebola stvorená zo svetla. Pádom som prišla do reality, k skalnatej púštnej krajine a k môjmu nepohodlnému teplému pyžamu. Cítila som sa vyčerpaná a rozochvená, akoby som mala omdlieť. Pani Terwilligerová mi podala termosku plnú pomarančového džúsu. Hltavo som ho vypila, cítila som sa lepšie, keď som do svojho systému dostala zásah cukru a posilnilo ma to.
"Pomohlo to?" opýtala som sa, keď som dopila termosku. Otravný hlas v mojom vnútri ma začal trestať kvôli kalóriám, ale ignorovala som ho. "Bolo to to, čo ste chceli vedieť?"
Pani Terwilligerová sa na mňa usmiala úsmevom, ktorý jej nedosahoval k očiam. "Pomohlo, áno. Bolo to to, čo som chcela?" Dívala sa do diaľky. "Nie, nie presne. Dúfala som, že zmieniš iné mesto. Nejaké vzdialené mesto, veľmi vzdialené."
Zodvihla som svoj kríž a zapla si ho okolo krku. Známy predmet mi priniesol pocit normálnosti po tom, čo som práve urobila. Tiež som pocítila vinu, keď som sa pozerala dozadu na euforické vytrženie, ktoré mi mágia dala. Ľudia by nemali robiť mágiu. Iste by si to nemali užívať. Behajúc chrbtami po povrchu kríža, som sa našla, že zas premýšľam o Adrianovi. Nosil ho vôbec? Alebo ho len mal okolo pre šťastie? Prechádzali jeho prsty po tváre kríža tak ako moje?
Pani Terwilligerová začala zhromažďovať svoje veci. Keď sa postavila, nasledovala som ju. "Čo to presne znamená, madam?" opýtala som sa. "Že som videla Los Angeles?"
Nasledovala som jej chrbát k autu a neodpovedala hneď. Keď odpovedala, jej hlas bol netypicky vážny. "Znamená to, že je oveľa bližšie, ako by mi bolo milé. Tiež to znamená, že či chceš alebo nechceš, budeš musieť veľmi, veľmi rýchlo zapracovať na zlepšení tvojich magických zručností."
Zastavila som sa. Zrazu som pocítila zlosť. Príliš bolo príliš. Bola som vyčerpaná a celá ubolená. Vytiahla ma sem uprostred noci a teraz predpokladá, že urobí takéto vyhlásenie, keď vie, aké mám pocity ohľadom mágie? Horšie, jej slová ma vydesili. Čo s tým mám robiť? Bolo to jej kúzlo, jej vec. Ešte mi dala príkaz s takým tlakom, takou istotou, že sa skoro zdalo, akoby som ja bola dôvodom, že sme prišli sem do tejto pustatiny.
"Madam - " začala som.
Pani Terwilligerová sa otočila a naklonila ku mne, takže medzi nami bolo len pár palcov. Zalapala som po dychu, prehĺtajúc akékoľvek poburujúce slová, ktoré som chcela vysloviť. Nikdy som ju takúto nevidela. Nebola strašidelná, nie celkom, ale bola tam intenzita, ktorú som nikdy predtým nevidela, úplne odlišná od zvyčajne rozptýlenej učiteľky, ktorú som poznala. Vyzerala skoro... vystrašene. Život alebo smrť.
"Sydney," povedala, zriedkavo používala moje krstné meno. "Dovoľ mi, uistiť ťa, že to z mojej strany nie je žiaden trik. Zlepšíš svoje zručnosti, či sa ti to páči alebo nie. A nie preto, že som krutá, nie preto, že sa snažím splniť si nejaké sebecké prianie. Nie preto, že nenávidím pohľad na to, ako mrháš svojím talentom."
"Potom prečo?" opýtala som sa malým hláskom. "Prečo sa potrebujem naučiť viac?"
Vietor okolo nás šepkal, odfukoval z mojich vlasov suché lístie a kvety. Tiene, ktoré sme vrhali, dávali zlovestný pocit a svetlo z mesiaca a hviezd, ktoré sa predtým zdalo také božské, bolo teraz chladné a prísne.
"Pretože," povedala pani Terwilligerová. "Je to pre tvoju vlastnú ochranu."
 

7 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 kajjik kajjik | 18. srpna 2012 v 11:44 | Reagovat

Moc díky za překlad :)

2 Ivča Ivča | 19. srpna 2012 v 18:55 | Reagovat

Díky... už se nemůžu dočkat až vyjde :-)

3 veve veve | 22. prosince 2012 v 23:01 | Reagovat

Děkuju děkuju děkuju děkuju já myslela že si budu muset počkat :))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama