.

The Goddess test - 8.kapitola

31. srpna 2012 v 13:52 | Nikola |  The Goddess test



KAPITOLA 8 - AVIN NÁVRAT


Neviem, ako dlho som tam stála, objímala Avu tak silno, že asi ani nebola schopná dýchať. Čas sa hýbal pomaly a všetko, o čom som mohla premýšľať, bolo, aký je to pocit mať jej ruky okolo mojich pliec, keď som bojovala so slzami.
"Ava," povedala som priškrteným hlasom. "Myslela som - James hovoril - všetci si mysleli, že si mŕtva."
"Som," povedala, jej hlas mäkký, ale stále jej. "Alebo to je aspoň to, čo mi hovoria."
Nepýtala som sa ako. Henry to urobil raz a hoci povedal, že to nemôže urobiť znova, možno to skúsil. Možno objavil to, čo napokon nebolo také nemožné.
Ale ak bola mŕtva - naozaj, skutočne mŕtva - znamenalo to, že predsa hovoril pravdu? Takto sa to snažil dokázať? Zem podo mnou sa zdalo nerovná. Hoci každá racionálna časť mojej mysle kričala, že toto sa nemôže diať, Ava sa v mojom náručí zdala teplá a skutočná a ani náhodou by niekto nezachádzal tak ďaleko, aby nahral žartík. Celá škola si myslela, že je mŕtva. James si myslel, že je mŕtva a ja som mu verila, žeby ma takto neklamal.
"Kate," povedala, vyzvedala. "Upokoj sa. Nikam nejdem."
Odtiahla som sa, slzy ma štípali v očiach a rozmazávali mi videnie. "To ani neskúšaj. Môžeš ostať?"
"Na tak dlho, ako chceš."
Ponad jej plece som videla Henryho stojaceho stranou, jeho oči odvrátené.
"Henry? Môže ostať?"
Prikývol. "Môže ostať v areáli, ale nesmie odísť."
Znova som sa pozrela na Avu, utrela som si oči chrbtom ruky. "Toto nie je fér."
"Čo nie je fér?" povedala.
"Že ja môžem odísť a ty nie."
Ava sa zasmiala, veselý zvuk otrasov. "Kate, nebuď smiešna. Dostala som okolo 40 rokov, kým sa sem dostanú moji rodičia a budú mi hovoriť, čo môžem a nemôžem robiť, a stavím sa, že sú tu tony roztomilých chalanov. Budem mať na práci veľa vecí."
"Nie tak veľa, dúfam," povedal Henry. "Ava, vadilo by ti, keby si nám dala ešte pár minút osamote?"
Ava vedľa mňa sa zazubila. "Áno - môžem dostať niečo na oblečenie?" Nato som si všimla, že nemá oblečené nič viac ako dlhú bielu róbu.
"Na poschodí som dostala celý šatník," povedala som. "Spýtaj sa Elly. Ukáže ti, kde všetko je."
"Vďaka." Ava ma naposledy objala, šepkajúc mi, "Je roztomilý," do ucha, potom vykročila k panstvu. Sledovala som, ako odchádza.
"Nemyslela som, že ju ešte niekedy uvidím."
"Pochopiteľne," povedal Henry. Stál tak blízko pri mne, že som mohla cítiť teplo jeho tela. "Niekedy zle odhadneme, čo je možné a čo nie."
Pozrela som naňho, šírilo sa mnou zvláštne a nepríjemné napätie. Prebehlo mi hlavou tucet otázok, ale len jedna bola obklopená krehkou bublinou nádeje. Ak by som čakala ešte dlhšie predtým, ako sa ju spýtam, tá bublina by mohla prasknúť. "Čo je potom skutočné? Môj sen s mojou mamou?"
Henry vyzeral sám sebou rozhodne potešený. "Užila si si ho?"
"Áno." Zaváhala som. "Bolo to - bolo to len jednorazové?"
"Nie." Pozorne ma sledoval, akoby sa bál, žeby som mohla omdlieť. Nebola som si taká istá, že by som nemohla. "Počas trvanie tvojho pobytu ju budeš vídať každú noc."
Študovala som vzor na mramorovej fontáne, moje oči sledovali vrúbkované línie a špirály. "Ďakujem. Tak veľmi."
"Nie je treba mi ďakovať." Znel zmätene. "Povedal som ti, že budem ctiť našu dohodu a aj budem."
"Viem." Ale nikdy som si nemyslela, žeby to znamenalo, žeby som s ňou mohla stráviť viac času. Iba ak držať ju pri jej lôžku za ruku a dúfať, že sa zobudí, ale hovoriť s ňou, akoby nebola chorá, akoby sa posledné štyri roky nikdy nestali. To bolo nad všetkým, v čo som dúfala.
Ale ak on ctil svoju časť dohody, znamenalo to, že ja som tiež musela ctiť svoju a to sa ku mne plazilo, hrôza pomaly prenikala do mojej mysle a tela, keď som si uvedomila, že som sa snažila o niečo, čo nikto predtým nebol schopný urobiť. Určitým spôsobom som si podpísala vlastný rozsudok smrti. "Čo teraz? Čo mám robiť?"
"Len buď sama sebou." Položil ruku na moje plece, tak ako Ave. Avšak na rozdiel od Avy sa zdal vystrašený dotknúť sa ma a dotyk trval len pár sekúnd. "Skúšky s najväčšou pravdepodobnosťou prídu, keď ich budeš najmenej čakať. Nemám na starosti ich vykonávanie, ani nie som konečný sudca."
"Naozaj nie som dobrá v pop kvízoch," povedala som.
Zasmial sa a mňa to zalialo, pomohlo mi to rozpustiť niečo z mojej úzkosti. "Toto nie sú také typy skúšok, z ktorých by ťa nejaký učiteľ mohol známkovať. Tieto skúšajú, kto si, nie, čo máš uložené v mozgu. Je možné, že ich odhalíš, keď sa budú diať a je možné, že nie. Ale len buď sama sebou. To je všetko, o čo ťa niekto môže žiadať."
Jeho prsty váhahavo prešli po mojej tvári. Tento krát som sa neodtiahla.
"Prečo tie skúšky?" povedala som. "Prečo sú nevyhnutné?"
"Pretože," povedal. "Cenou nie je niečo, čo nedávame ľahko a potrebujeme sa uistiť, že je to niečo, čo zvládneš."
"Čo je to?"
"Nesmrteľnosť."
Cítila som, ako sa mi v žalúdku formuje chladná kocka ľadu. Takže teraz som mala na výber, žiť večne alebo zomrieť pri snahe o to. Nejako sa mi to nezdalo fér.
"Bude sa ti dariť," povedal Henry. "Cítim to. A potom mi pomôžeš urobiť niečo, čoho nikto iný nie je schopný. Budeš mať silu, o akej sa ti ani nesnívalo a už nikdy nebudeš mať strach zo smrti. Nikdy nezostarneš a vždy budeš krásna. Budeš mať večný život, aby si ho strávila, ako si praješ."
Prešla mnou triaška a nevedela som či to bolo kvôli tomu, akým spôsobom hovoril, čo povedal alebo spôsobu, akým na mňa pozeral. Večný život bez mojej mamy nebolo niečo, o čom som chcela uvažovať. Ale ak mohol priviesť späť Avu...
"Možno," zašepkal, "by si sa dokonca mohla naučiť plávať."
To zlomilo kúzlo. Hlasno som odfrkla, neschopná si pomôcť. "To ti prajem veľa šťastia."
Usmial sa. "Alebo sú možno niektoré veci predsa nemožné."
Keď ma Henry priviedol späť do raňajkovej miestnosti, jedla som tak rýchlo, že som ledva mohla vnímať chuť jedla, napriek tomu, ako to všetko vyzeralo chutne. Hromady maslových toastov, kopy slaniny, dokonca aj diel palaciniek s javorovým sirupom, ale Ava bola niekde v panstve a ja som ju chcela opäť vidieť. Potrebovala som si potvrdiť, že tu naozaj je. Bolo to vtedy, keď som dojedla vajíčka, uvarená presne tak isto, ako ich robila moja mama, keď som si uvedomila, že som po prvý raz po týždňoch nemala nočnú moru. Urobila som si psychickú poznámku, aby som sa na to spýtala Henryho, zvedavá, či to bolo kvôli mojim snom s mamou. Muselo. Ak nič iné, tak som čakala, že Edenské panstvo moje nočné mory zhorší, nie že ich zaženie.
Avšak predtým ako som mohla vidieť Avu, Calliope ma informovala, že sa musím stretnúť s mojím tútorom. Keď som dojedla moje jedlo, ostala jediná, aby mi ukázala cestu, Ella podozrivo chýbala. Dúfala som, že to znamená, že je zaneprázdnená pomáhaním Ave, ale vzhľadom na to, že sa zdalo, už ma už nenávidí, očakávala som, že sa bude pri mne držať tak málo, ako je to možné.
Cestou sme prechádzali okolo misy s ovocím a ja som si spomenula na otázku, na ktorú som sa nemohla spýtať Henryho. "Prečo ochutnávaš moje jedlo?"
Calliope pre mňa držala dvere otvorené. "Aby sme sa uistili, že sa ťa nikto nesnaží zabiť."
"Prečo by sa to niekto snažil urobiť?"
Dala mi pohľad, kvôli ktorému som sa cítila ako idiot za to, že ešte neviem odpoveď. "Pretože ak sa Henry zriekne jeho kontroly nad podsvetím, niekto iný zaujme jeho miesto. Vieš, nie každý ti fandí."
"Počkať, čo?" Bola som taká zaujatá tým, čo by sa mi mohlo stať, ak by som uspela, že som neprestala premýšľať o tom, čo by sa stalo Henrymu, ak by som zlyhala. "Kto?"
"Nemôžem ti to povedať. Dávaj pozor!"
Náhle som zastala, tesne míňajúc vázu postavenú na podstavci. Vyzerala draho. A starobylo. A ručne vyrobene. Nasala som dych a opatrne som sa okolo nej pohla.
"Tu," povedala Calliope, ukazujúc k ďalším dverám. Otvorila ich a ja som vstúpila dnu, sústreďujúc sa na jedinú vec hodnú pohľadu: malý drevený stôl so zodpovedajúcimi stoličkami na každej strane. Všetko ostatné bolo nudne biele a páchlo to, akoby tam nedávno maľovali.
"Uvidím ťa potom," povedala Calliope, keď za mnou zatvárala dvere. Otočila som sa a krívala k nej, zvládajúc cestu cez hrubý koberec.
"Počkaj!" zavolala som, ale bolo príliš neskoro. Dvere už boli zavreté a na moju hrôzu som si všimla, že tam nie je žiadna kľučka. Bolo by nemožné otvoriť ich bez niekoho na druhej strane.
Stála som tam ako idiot po dobrú časť minúty, snažiac sa prísť na to, ako sa dostať von. Na protiľahlej stene bolo veľké okno, ale boli sme tri podlažia vysoko. Skočiť by pravdepodobne nebolo samovražedné, ale bolelo by to. Okrem dverí tam neboli žiadne ďalšie východy, takže jediná vec, čo som mohla urobiť, bolo čakať.
Odkopla som topánky z mojich boľavých nôh, posadila sa na stôl a prekrížila si ruky na hrudi. Stolička bola nepohodlná a miestnosť horúca, ale aspoň som už viac nemusela kráčať v tých opätkoch.
Vzduch sa naplnil silnou vôňou kadidla, čo ma nútilo kýchnuť. Pri pohľade cez plece som zazrela známu tvár a oči sa mi rozšírili. Za mnou stála Irene, recepčná zo stredoškolskej kancelárie, oblečená v bielej róbe podobnej Avinej. Vlnila sa za ňou a bola veľkolepá, ale to nebolo nič v porovnaní s jej vlasmi. Zatiaľ čo predtým boli červené, teraz boli jasne rubínové, v slnečnom svetle také žiarivé, že sa skoro ligotali. Nemohli byť prirodzené.
"Ahoj, Kate," povedala s priateľským úsmevom. "Je pekné ťa znova vidieť."
Zaváhala som. "Je milé ťa znova vidieť, tiež?"
Sadla si na druhú stranu s takým pôvabom, žeby tanečník dal za to pravú ruku a ja som si nemohla pomôcť, ale cítila som bodnutie horkosti. Čo ma má učiť, ako byť krásna?
"Je tu ešte niekto ďalší z Edenu, o kom by som mala vedieť?" povedal som. Najprv Sofia a teraz Irene - Dylan sa tu tiež záhadne objaví?
Kútiky pier sa jej skrútili do pobaveného úsmevu. "Predpokladám, že budeš musieť počkať a uvidíš, no nie? Prepáč tie úskoky, miláčik. Prisahám, že to bolo iba pre tvoje dobro."
"Áno, na to som prišla," zahundrala som. Nerada som vedela, že som bola podvedená. "Takže ty ma budeš vyučovať? Počty a vedu a také veci?"
Zasmiala sa, znelo to ako zvonkohra.
"Niečo viac cool. Niečo oveľa, oveľa viac cool. Henry ťa chce pripraviť v prípade, že uspeješ a to znamená učiť sa o ľuďoch. Ako fungujú, ako vidia samých seba a seba navzájom, prečo robia určité voľby - hlavne, psychológiu. Aj niečo z astronómie a astrológie. Okrem toho, čo je dôležitejšie, potrebuješ sa učiť o tomto svete. Nielen o podsvetí, ale o všetkom."
"Mytológiu?" To slovo sa na mojom jazyku zdalo ťažké.
"Tu to nie je mytológia," povedala so žmurknutím. "Pokým si to budeš pamätať, tak budeš v pohode." Zdanlivo odnikadiaľ vytiahla hrubú knihu a položila ju na stôl, ktorý zastonal.
"Musím to prečítať?" povedala som.
"Nemaj strach," povedala. "Sú tam obrázky."
Nejako to nebolo veľmi upokojujúce. "Prečo sa musím učiť toto všetko?"
Nemala šancu odpovedať mi. Namiesto toho sa rozleteli dvere bez kľučky a miestnosť naplnili nezrozumiteľné výkriky. Vstala som tak rýchlo, že som skoro zrazila stoličku. Irene vyzerala otrávene, ale ostala sedieť a mlčala.
Ella, Calliope a Ava vrazili do miestnosti, každá zrejme rozhodnutá byť vo vnútri prvá. Ava mala oblečené ružové šaty, ktoré by som radšej spálila, než si ich obliekla a nahnevaná Ella zúrila za ňou.
"Nemôžeš si len tak brať veci, ktoré ti nepatria!" kričala Ella, tvár jej horela zúrivosťou.
"Kate, povedz jej," prosila Ava.
"Prepáč," povedala Calliope, pchajúc sa dopredu. "Snažila som sa ich zastaviť, ale nepočúvali by -"
"Ona je tá, ktorá by nepočúvala," povedala Ella ukazujú na Avu.
"Prepáč? Ty si tá, ktorá nepočúvala mňa."
Vyzerali, že sú pripravené navzájom si vytrhnúť hrdlá. Ohromená, som konečne našla svoj hlas a vykročila vpred. "Prestaňte, obe dve. Toto je o tých šatoch?"
Obe zmĺkli a ja som mohla cítiť vlny rozhorčenia, ktoré sa nimi valili. Calliope bola tá, ktorá odpovedala. "Tvoja priateľka prišla do tvojej izby a hľadala niečo na oblečenie, a Ella jej povedala, že nemôže. Ale tvoja priateľka povedala, že si jej dala povolenie, a že nemá na seba nič iné, ale Ella povedala, že sú iné veci, a ak by počkala malú chvíľu, tak by mohla -"
"Bola som nahá a táto malá mrcha chcela, aby som odišla!" povedala Ava, pohla sa, aby mohla stať vedľa mňa. Kútikom oka som videla, ako zazerá na Ellu, ktorej výraz teraz, keď stíchla, bol dokonale pokojný.
"Bola v tvojom apartmáne," povedala Ella chladne. "Nikto tam nemá dovolené byť bez môjho výslovného povolenia."
"Je to môj apartmán," povedala som. "Zdá sa logické, že keď poviem, že tam môže byť, tak tam môže byť, nie?"
Ella bola ticho. Povzdychla som si. "V poriadku, fajn, počúvajte - Ava môže prísť do mojej izby kedykoľvek chce, dobre? Ale potrebuje svoju vlastnú, ak je nejaká k dispozícii."
Ava si odfrkla. "Celé toto miesto je plné izieb."
Ignorovala som ju. "A potrebuje veci na oblečenie. Všetci buďte milí, dobre? Prosím?"
Výraz na Ellinej tvári mi zmrazil krv v žilách. "Ako si želáte, Vaše veličenstvo," povedala upäto skôr, než sa otočila na opätku a odišla. Ak som si doteraz nebola istá, či ma nenávidí, teraz som to vedela. Bola som odsúdená uviaznuť v korzetoch a sukniach s krinolínou na ďalších šesť mesiacov.
"Tu," povedala Calliope malým hláskom. "Vezmem Avu a nájdeme jej izbu."
Ava sa naježila. "Nie som dieťa. Nemusíš ma držať za ručičku."
"To je v poriadku, Calliope," povedala som. "Môžem to urobiť, keď tu skončím. V každom prípade potrebujem preskúmať toto miesto. Môžeš prísť, ak chceš."
"To je v poriadku," povedala Irene, znela podráždene. "Len si do zajtra prečítaj stránky, ktoré som ti označila. Pošlem niekoho, kto ti doručí knihu do izby."
Prikývla som, nevediac, čo povedať. Pri pohľade na Avu som cítila bodnutie viny; bola to predovšetkým moja vina, že je tu a musela sa postaviť tomuto všetkému. Možno Ella nevychádzala s nikým, ale musela som zaistiť, aby sa Ava necítila úplne mizerne. Len preto, že ja som tu bola v pasci, neznamenalo to, že i ona musela platiť cenu.
Zvyšok rána nebol o moc lepší a popoludnie bolo milión krát horšie. Po obede sa k nám pripojila Ella, tichý tieň, zatiaľ čo sme blúdili panstvom a z napätia, ktoré spôsobovala, som si chcela vytrhať vlasy. Našťastie po pár dobre mierených odpaloch, si dala záležať, aby sa Ave úplne vyhýbala a Ava si dala záležať, aby ignorovala Ellu.
Bolo pohodlné mať tu Avu. Bola známym kúskom reality, ktorým som sa ukotvila, dôkaz, ktorý som potrebovala, že toto všetko nebola nejaká prepracovaná halucinácia. Vďaka nej bolo ľahšie veriť, že som sa nezbláznila. Možno to bolo to, na čo sa Henry spoliehal.
Keď sme blúdili halami, skúmali bezpočet miestností, ostávala som blízko Avy. Nezdalo sa, žeby jej to vadilo a dokonca ma vzala za ruku a viedla ma z miesta na miesto, popisujúc každú miestnosť, ktorou sme prešli, akoby sa mi snažila predať dom. Calliope sa pridala k nám, ale Ella si ďalej držala odstup. Napriek tomu napätiu bolo popoludnie vlastne zábava. Stalo sa to neznesiteľným, keď sme prišli do môjho apartmánu, všetko kvôli novinkám, ktoré popoludní doručila Sofia.
"Ples?" povedala som, moje srdce sa potápalo. "Myslíš, akože tanec?"
Nezdalo sa, žeby to niekomu ďalšiemu vadilo. Calliope vykríkla a dokonca aj Ella vyzerala vzrušene. "Tanec?" povedala Ava, vzrušene tlieskala rukami. "Nemám nič na seba - čo mám robiť?"
"Vyrabovať ďalší šatník?" povedala Ella. Obe sme ju ignorovali.
"Formálny ples zajtra večer," povedala Sofia, "organizovaný radou na tvoju počesť. Zväčša je naplánovaný na zimný slnovrat, ale keďže si posledná a všetci sú takí dychtiví ťa stretnúť, bol presunutý."
"Máš na mysli, že to nemá nič spoločné s faktom, že polovica dievčat bola zabitá na ich plese a Henry sa chcel uistiť, že to prežije predtým, ako do nej investuje viac času?" povedala Ella nevinne.
Sofia sa na ňu pozrela a otočila sa späť ku mne. "Považuj to za svoje uvedenie do spoločnosti."
Zhlboka som sa nadýchla a snažila sa ignorovať to, čo povedala Ella. Henry by nedovolil, aby sa mi to stalo. Nie, ak som bola jeho posledná šanca. "Nepotrebujem byť uvedená do spoločnosti. Spoločnosť a ja sme to zvládli bez vzájomného poznania roky, ďakujem veľmi pekne."
"Tento krát príde celá rada?" povedala Calliope nervózne.
"To je pre Henryho," povedala Ella s grimasou. "Naozaj si nepochybovala, žeby ju všetci chceli stretnúť?"
"Kto je rada?" povedala som. "Prečo sú takí strašidelní?"
"Nie sú," povedala Ella, keď si sadla do kresla udržujúc si odstup. "Sú Henryho rodina. Jeho bratia a sestry, a netere, a synovci, hoci on a jeho bratia a sestry nie sú vlastne spriaznení krvou. Skôr adoptovali jeden druhého, keďže majú spoločného tvorcu a sú pôvodní šiesti bohovia, ale tak sa volajú oni sami. Je to taký dobrý popis ako každý iný."
"Ako Zeus a ostatní?" povedala Ava z jej miesta na mojej posteli. "Chlap s bleskom?"
Prakticky som mohla vidieť dym, ktorý sa začal valiť z Elliných uší. "Si šialená alebo len neuveriteľne hlúpa?"
Ava si odfrkla. "Ani jedno, ďakujem. Calliope? Je to ten chlap s bleskom?"
"Áno, to je on," povedala Calliope z kresla, kam sa zrútila po novinkách. "Je to Henryho brat."
Hrýzla som si peru, nevedela som čo povedať. Predovšetkým som mala ťažké časy, keď som mala uveriť tomu všetkému. Hoďte ma ku kráľovi bohov a akákoľvek pomyselná šanca, ktorú som mala, aby som to brala vážne, vyletela z okna. Okrem toho som nepochybovala, že ak by som začala veriť tomu, čo hovorili, omdlela by som na mieste a to bolo posledná vec, ktorú som chcela. Nateraz, boli Henryho rodina. Veľmi strašidelná, veľmi zastrašujúca, veľmi veľká rodina, ale stále jeho rodina. Zatiaľ som mohla ignorovať tú časť o bleskoch.
"Nové pravidlo," povedala som, prehltla som hrču v mojom hrdle. "Nikto o nich nebude hovoriť, iba ak sa spýtam. Šaliem z vás a toto nemôžem robiť, ak šaliem, takže len - nerobte to. Nie, pokým ples neskončí. Dobre?"
Nikto sa z toho nezdal nešťastní a všetky prikývli, dokonca aj Ava.
"Aj tak nemáme povolené ti toho povedať veľa," pripustila Calliope. Zamračila som sa, ale nehádala som sa. Ak mi to Henry nepovedal, potom na to musím prísť sama.
"Jedna vec," povedala Ella. "Poviem to naposledy, ale naozaj by si to mala vedieť. Rada bude tá, ktorá rozhodne, či prejdeš alebo neprejdeš skúškami. A ak neprejdeš, bude tá, ktorá rozhodne, čo potom s tebou urobia."
Točila sa mi hlava a malým hláskom som povedala. "Čo so mnou urobia potom? Myslela som, že Henry povedal, že si to nebudem pamätať."
"Oh, nemaj strach!" povedala Calliope, očami hádzali dýky po Elle. "Nebudeš. Neublížia ti alebo niečo alebo aspoň myslím, že nie." Zaváhala. "Ešte to nikto nedotiahol do toho bodu."
Spôsob, akým Ella na ňu zazerala, ma prinútil premýšľať o tom, že som ešte nedostala celú pravdu. Žalúdok sa mi násilne stiahol a na chvíľu som si myslela, že budem chorá. Ak ma ony nemali rady, tak som skončila a neostal by tu nikto, kto by sa staral o to, čo by so mnou spravili.
 

7 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 katy katy | 31. srpna 2012 v 17:49 | Reagovat

dakujem za preklad

2 becca becca | 31. srpna 2012 v 18:05 | Reagovat

díky za kapču

3 Evy Evy | 31. srpna 2012 v 19:45 | Reagovat

Ďakujem za preklad :-)

4 elen elen | 2. září 2012 v 21:01 | Reagovat

úžasna knižka...užasne prekladáš...a už sa strašne teším na dalšiu kapitolu :D

5 nicoll_a nicoll_a | 2. září 2012 v 21:22 | Reagovat

[4]: ďakujem za kompliment, je to prvá kniha, čo prekladám, takže je to ešte dosť také krkolomné, ale snažím sa, aby to dávalo aký-taký zmysel, ale potešila si ma :D zrovna sa teraz sa chystám na ďalšiu kapitolu, som také dve-tri kapitoly dopredu, aby som ich potom na záver mohla dať po sebe, aby ste nemuseli čakať :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama