.

The Goddess test - 6.kapitola

16. srpna 2012 v 14:54 | Nikola |  The Goddess test




KAPITOLA 6 - EDENSKÉ PANSTVO


Podľa rečí v meste to bolo mozgová aneurizma, ale ja som to vedela lepšie. Keď James cestou do nemocnice prechádzal okolo školy, videla som všetkých študentov spolu schúlených na parkovisku, objímali jeden druhého a vzlykali. Nemohla som sa odvrátiť. "Otoč to."
"Čo?"
"Povedala som, otoč to, James. Prosím."
"A kam pôjdeme?"
Pozerala som von oknom, neschopná odtrhnúť oči od ich tvári. Dokonca aj decká, ktoré Avu neznášali, plakali. Dýchala som plytko, bojujúc, aby som nerobila to isté.
Bola to moja chyba. Ava mala sedemnásť rokov. Mala celý život pred sebou a teraz bola kvôli mne mŕtva. Ak si mal niekoho vziať, prečo si nezobral mňa? Bola som to ja, ktorá hlúpo zamietla jeho varovanie, nie ona.
Zavrela som oči, keď sme prešli školu, obraz smutného davu sa mi vypálil na vnútornú stranu viečok. Takýto bude celý môj život? Každý koho poznám zomrie? Bude James ďalší alebo to milosrdne budem ja?
Hnev sa vo mne rozšíril, pohltil moju vinu až kým som nezvierala operadlo tak silno, že moje nechty na ..koži vytvorili trvalé polmesiačikovité odtlačky. Ava si toto nezaslúžila a bez ohľadu na to, ako ju Henry nemal rád kvôli žartu, ktorý na mňa nastražila, nedávalo mu to žiadne právo, aby to urobil jej, jej rodine alebo tomuto mestu. A prečo? Pretože som mu neverila? Pretože som nechcela mrhať polovicu svojho života plnením prianí šialenca? To je to čo urobí, keď nedosiahne svoje - dostane záchvat a zabije niekoho?
Ignorovala som malý hlások vzadu v mojej hlave, ktorý mi pripomínal, že Henry bol jediný dôvod, prečo v prvom rade v tú noc pri rieke prežila.
Nemohla som urobiť nič, aby som pomohla mojej mame, ale mohla som pomôcť Ave. A napravím to.
"Kate," povedal jemne James, siahol rukou cez sedadlo, aby ju položil na moju. "Nie je to tvoja vina."
"Do pekla, že nie je," vyštekla som, trhla som rukou preč. "Nebola by teraz mŕtva, ak by nebola mňa."
"Bola by mŕtva už pred týždňami, ak by nebola teba."
"Nie, nebola," povedala som. "Nikdy by sa nesnažila nastražiť ten hlúpy žart, ak by som nebola súhlasila, že s ňou pôjdem. Neudrela by sa do hlavy, ak by som sa nepresťahovala do Edenu. Nič z tohto by sa nestalo, ak by som sem neprišla."
"Takže pretože si sa sem prisťahovala, je to tvoja vina." Jeho stisk na volante v podráždení zosilnel. "Ava bola tá, ktorá strmhlav skočila do tej rieky. Ty si bola tá, ktorá súhlasila, že sa vzdá polovice zvyšku svojho života, aby ju udržala nažive. Dala si jej viac času, Kate, nechápeš to?"
"Čo je dobré na ďalších pár týždňoch?" škriepila som sa, nahnevane si utierajúc tvár. "Je to nezmyselné. Nič z tohto by sa nikdy nestalo."
"Kate..." začal James, ale otočila som sa preč. Teraz sme už boli za školou.
"Len šoféruj, James. Prosím."
"Kam ideme?"
"Ak ju k životu priviedol raz, môže to urobiť znova."
James si povzdychol a povedal takým jemným hlasom, že som si nebola istá, či som ho počula správne, "nie som si istý, že to funguje takýmto spôsobom."
Ťažko som prehltla. "Ak ešte chceš Avu niekedy vidieť, radšej dúfaj, že áno."
O desať minút neskôr sme prišli k bráne. V tom čase som sa triasla, chytená medzi zúfalstvom a zúrivosťou. Ako sa to Henry opovážil urobiť? Mal vedieť, že som mu nerozumela alebo neverila v taký druh vecí, o akých hovoril a on to aj tak urobil.
Musí ju priviesť späť. Nezáleží na tom, čo to bude stáť, prinútim ho urobiť aspoň toľko.
Namiesto toho, aby bola brána zavretá, ako bola, keď sme s mamou prechádzali okolo, bola pootvorená dosť na to, aby som pešo cez ňu prekĺzla. Pozrela som sa na Jamesa, nevediac čo povedať.
"Nemala by si to robiť," povedal. "Nie je žiadna záruka, že môže priviesť Avu späť a keď vstúpiš, už sa nemusíš vrátiť."
"Je mi to jedno. Prinútim ho napraviť to."
"Kate, vieš, že je to nemožné."
Zaťala som zuby. "Musím to skúsiť. Nemôžem ju nechať zomrieť, James. Nemôžem."
"Ona nie je tvoja mama," povedal James jemne. "Nezáleží na tom, ako veľmi budeš bojovať za Avin život, nezmení to to, čo sa už stalo. Nezachráni ju to a nezachráni to ani tvoju mamu."
"Ja to viem," dusila som sa, hoci malá časť zo mňa dúfala, žeby mohol. Mohol by to urobiť znova, bola som si tým istá - a možno, ak by som urobila, čo chce, by tento krát mohol zachrániť viac ako Avin život. "Toto je moja voľba a ak je tu nejaká šanca, žeby sa to dalo zmeniť, zistím ako sa to dá. Prosím," povedala som, môj hlas váhajúci. "Prosím, nechaj ma to urobiť."
James bol na moment ticho, ale nakoniec prikývol, už sa na mňa viac nepozeral. "Rob, čo musíš."
Ruky sa mi triasli, keď som sa snažila odopnúť si pás. James sa natiahol a odopol mi ho. "Ale čo ak to myslí vážne?" povedal. "Čo ak bude chcieť, aby si ostala na šesť mesiacov."
"Tak to urobím," povedala som pozerajúc sa na obrovskú bránu, zatiaľ čo ma napĺňal pocit zlej predtuchy. Ostala by som celý rok, ak by to znamenalo, že ju zachráni. Zachráni ich. "Šesť mesiacov nie je koniec sveta. Urobím, čo musím urobiť."
Keď prikývol mal v očiach vzdialený výraz. "Tak potom tu budem čakať. Ale Kate..." Zaváhal. "Naozaj si myslíš, že je ten, kto hovorí, že je."
Srdce mi búšilo. "Nemyslím si, že je ten, kto hovorí, že je."
James si povzdychol. Ubližovala som mu týmto, ale nemala som na výber. "Čo si myslíš, že je?"
Stuhla som, pamätala som si Avine slová. "Veľmi osamelý muž." Mám šancu, ak by ma chcel Henry zabiť, už by to urobil. Poznala som cestu von, ak by sa ma snažil držať ako rukojemníka, ale ak by ma chcel do toho nútiť, tak by to urobil už v deň predtým. Naozaj mi dal na výber a dosiaľ som si vyberala zle. Mohla som buď akceptovať Avinu smrť alebo s tým niečo urobiť - a úprimne, už som mala dosť umierajúcich ľudí. Nemienila som dovoliť, aby sa to stalo znovu.
Pamätajúc si všetky sľuby, ktoré som dala svojej mame, som nasala hlboký nádych, priala som si, aby som sa s ňou mohla pozhovárať. Vedela by čo robiť. "Postaráš sa o moju mamu, že?"
Zjavne vedel, že je to lepšie, akoby trval na tom, že tu stále bude, keď sa vrátim, kedykoľvek to bude. "Sľubujem. V škole tiež poviem, že sa nevrátiš."
"Vďaka," povedala som. O jednu vec menej, o ktorú sa treba báť.
Kroky od auta k bráne boli tie najťažšie, aké som kedy urobila, ale ak to znamenalo priviesť Avu späť, odovzdala by som svoju slobodu Henrymu. Mal pravdu; nemám vo svojom živote nič okrem mojej mamy. Keď raz bude preč, budem prázdna. Ale teraz som mala príležitosť obchodovať s tými ostávajúcimi škrupinami môjho života za niekoho, kto väčšinu z toho má. Avin život ledva začal. Všetky moje najlepšie časti už boli za mnou. Moja mama chcela, aby som chodila von a našla šťastie, ale ja som nemohla, nie bez nej. Takto aspoň nepremárnim to, čo zo mňa ostalo.
Prešla som cez bránu do areálu a okamžite sa zmenila atmosféra. Bolo tu teplejšie a vo vzduchu bol istý druh elektriny, ktorý som nemohla identifikovať. Keď som prešla ďalších pár krokov, započula som, že sa brána za mnou s rinčaním zavrela a vyskočila som. Otočila som sa, uvidela som Jamesa stojaceho vedľa auta, jeho oči na mne. Zamávala som a on sa blysol smutným úsmevom.
Cesta bola lemovaná stromami, ktoré boli rovnomerne rozmiestnené a stúpala smerom nahor. Trvalo mi pár minút, kým som prišla na kopec, ale keď som prišla, zastala som s ústami dokorán. Čokoľvek som očakávala, toto to nebolo.
Obrovské sídlo sa na pozemku ťahalo do šírky, také veľké, že som nemohla vidieť čo je za, hoci som stála na vrchole kopca. Cesta, na ktorej som bola sa stala dláždenou a stáčala sa k prednej strane panstva, vytvárajúc dokonalý ovál.
Takéto budovy som videla iba na obrázkoch európskych palácov a bola som si istá, že nikde inde na severnom polostrove - možno v celom štáte - takéto miesto neexistuje. Žiaril bielou a zlatou a všetko na ňom vyzeralo veľkolepo.
Ako som tam stála, chvíľu mi trvalo všimnúť si, že som nebola sama. Uprene sa na mňa dívalo tucet záhradníkov a pracovníkov a ja som zrazu zrozpačitela. Bola som za bránou; čo teraz?
V diaľke som videla ženu, ktorá sa ku mne ponáhľala, držala si lem sukne, keď liezla na kopec. Namiesto toho, aby som odstúpila, som ostala stáť na ceste, chytená medzi hrôzou, strachom a rozhodnutím. Bez ohľadu na to, aký bol jeho domov krásny, ja som potrebovala vidieť Henryho - a to skoro.
"Vitaj, Kate!" povedala tá žena a keď som počula jej hlas, dvakrát som sa pozrela.
"Sofia?"
Dosť si istá, ako sa blížila, som v nej spoznala dennú sestru, ktorá mi v posledných týždňoch pomáhala so starostlivosťou o moju mamu. Civela som na ňu, šokovaná, ale Sofia sa tvárila, že nič z toho nie je žiaden veľký problém. Keď prišla ku mne, líca mala ružové a usmievala sa od ucha k uchu. Vzala ma za ruku. "Boli sme zvedaví, či sa niekedy ukážeš, drahá. Ako je tvojej mame?"
Niekoľko sekúnd mi trvalo nájsť svoj hlas. "Umiera," povedala som. "Čo tu robíte?"
"Žijem tu." Začala ma viesť k domu a ja som ju nechala, snažila som sa necivieť.
"Poznáte Henryho?"
"Samozrejme, že áno," povedala. "Každý pozná Henryho."
"Tiež vyvolávate mŕtvych?" zamumlala som a Sofia mľaskla jazykom.
"A ty?"
Zaťala som päste. "Potrebujem ho vidieť."
"Ja, viem, drahá. Tam mierime."
Pozrela som na ňu, neistá či bola blahosklonná alebo vyhýbavá, alebo oboje. Ignorovala môj pohľad a nechala ma zísť k oválu, až kým sme neprišli k veľkým francúzskym dvojitým dverám, ktoré sa otvorili bez akéhokoľvek pobádania od Sofie. Namiesto toho, aby som šla za ňou, som zastavila a dívala sa.
Vonkajšok nebol nič v porovnaní s veľkolepou vstupnou halou. Bola jednoduchá a vkusná, vôbec nie krikľavá, ale mala ďaleko od obyčajnosti.
Dlážka bola zväčša z bieleho mramoru a na druhom konci haly som videla náznak plyšového koberca. Steny a strop boli vyrobené zo zrkadiel a z už tak masívna hala vyzerala ešte väčšia, ako bola.
Ale to čo pritiahlo moju pozornosť bolo uprostred dlážky. Bol tam dokonalý kruh vyrobený z kryštálu a bola to ďaleko najúžasnejšia vec v hale. Trblietal sa, zdalo sa, že farby spolu plávajú, miešali sa a rozdeľovali, ako som sa dívala. Ústa som mala otvorené dokorán, ale bolo mi to jedno - všetko ohľadom toho bolo surrealistické a len ťažko som verila, že som stále stála v Michigane.
"Kate?"
Prinútila som sa odtrhnúť a konečne som venovala pozornosť Sofii. Stála pár stôp odo mňa a váhavo sa na mňa usmievala.
"Prepáčte," povedala som. Šla som k nej, kráčajúc okolo kryštálového kruhu, akoby tam naozaj bola voda. Z toho čo som vedela, aj bola. "Len je to -"
"Nádherné," povedala veselo, vzala ma ešte raz za ruku a viedla ma cez ohromné točité schodisko do časti panstva, ktoré som nemohla vidieť. Neopovážila som sa pozrieť, nechcela som mrhať ďalšiu minútu.
"Áno." Bolo to to najlepšie s čím som bola schopná prísť, ale inak som nemala slov. Čokoľvek som očakávala, nebolo to toto.
Viedla ma cez sériu miestností, každú výnimočne zdobenú a nádhernú. Jedna miestnosť bola červená a zlatá; ďalšia nebesky modrá so stenami pomaľovanými maľbami. Boli tam miestnosti na sedenie, miestnosti pre hry, štúdium a dokonca aj dve knižnice. Vyzeralo nemožné, že všetky boli v jednom dome - a zjavne patrili len jednému chalanovi, ktorý nebol oveľa starší odo mňa, iba ak by jeho rodičia žili tiež tu - ale zdalo sa, že to nikdy neskončí.
Konečne sme zišli do ďalšej haly a vstúpili do miestnosti, ktorá mala zelené steny a zlatú úpravu. Nábytok sa tu zdal používanejší a pohodlnejší ako v ostatných miestnostiach a Sofia ma usmernila k čiernej koženej pohovke.
"Sadni si, drahá a ja ti pošlem niekoho s občerstvením. Henry by tu mal zakrátko byť."
Sadla som si, nechcela som byť sama, ale mohla som to urobiť. Musela som. V stávke bol Avin život a toto bola jediná šanca, kedy som mohla argumentovať. Ak ma tu Henry chcel, tak dobre. Ak privedie Avu späť, urobím čokoľvek čo chce, dokonca aj keď to znamená stráviť zvyšok svojho života za živým plotom. Odtlačila som to, čo mi povedal James v aute o tom, že Ava nie je moja mama. To nebol dôvod, prečo som tu bola.
Ale aj keď som si to myslela, vedela som, že klamem samú seba. Nebola holá možnosť, že Henry by bol schopný zachrániť moju mamu - alebo ma nejako uchrániť od bolesti z jej straty - presne to, prečo som tu bola? Urobila by som všetko pre to, aby som zachránila Avu, ale už bola mŕtva hodiny a celé mesto to vedelo. Henry by nepochybne chcel vyššiu cenu za to, že by ju priviedol k životu druhý raz a bez ohľadu na, aký odvážny výraz som si nasadila, myšlienka, žeby som ostala za živým plotom po zvyšok môjho života ma desila. Myslela som vážne čo som povedala o tom, žeby som urobila čokoľvek, aby som sa ju pokúsila priviesť späť, ale aj keby to bolo nemožné, ako povedal James, moja mama ešte nebola mŕtva. Stále tu bola šanca, žeby Henry mohol urobiť niečo, aby ju zachránil.
Neviem ako dlho som tam v tichu sedela a prázdno pozerala na knižnicu plnú v koži viazaných kníh. V hlave som si prechádzala svoju reč, uisťujúc sa, že obsahovala všetko, čo som chcela povedať. Musel ma vypočuť, no nie? Dokonca aj keby to nechcel urobiť, ak budem hovoriť dosť dlho, tak ma musí aspoň vypočuť. Musela som to skúsiť.
Kútikom oka som si všimla Henryho stojaceho vo dverách, držal podnos naložený jedlom. Prsty som pchala do pohovky a všetky slová, ktoré som si cvičila, mi vyleteli z hlavy.
"Kate," povedal nízkym, príjemným hlasom. Vstúpil dovnútra, podnos položil na kávový stolík predo mnou a posadil sa na pohovku krížom ku mne.
"H-Henry," povedala som a nenávidela sa za koktanie. "Potrebujeme sa pozhovárať."
Naklonil hlavu, akoby mi dával tichý súhlas k rozprávaniu. Otvorila som a zavrela ústa, nevedela som čo povedať. Kým čakal, obom nám nalial šálku čaju. Nikdy predtým som nemala čaj v čínskej šálke.
"Prepáč," povedala som. Hrdlo som mala suché. "Myslím to, že som ťa včera nepočúvala. Nepremýšľala som a nemyslela som, že to myslíš vážne. Moja mama je vážne chorá a ja som len - prosím. Som tu. Ostanem. Urobím čokoľvek chceš. Len priveď Avu späť."
Odpil si z čaju a pokynul mi, aby som si vzala svoj. Urobila som tak s chvejúcimi rukami.
"Má sedemnásť," povedala som, môj hlas pri tom slove zúfalejší. "Nemala by stratiť svoj život kvôli mojej hlúpej chybe."
"Nebola to tvoja chyba." Položil svoju šálku a sústredil sa na mňa. Jeho oči mali stále rovnako bizarný odtieň mesačného svitu a zvíjala som sa pod intenzitou jeho pohľadu. "Tvoja priateľka si vybrala, keď sa rozhodla skočiť do rieky a opustiť ťa. Ja ťa neženiem na zodpovednosť za smrť tvojej priateľky. Ani ty by si nemala."
"Ty tomu nerozumieš. Nevedela som, že to myslíš vážne. Nepochopila som to. Nevedela som, že naozaj zomrie - myslela som, že žartuješ alebo... ja neviem. Nežartoval, ale niečo. Nevedela som, že to môžeš urobiť a teraz keď viem - prosím. Nezaslúži si zomrieť kvôli pár chybám."
"A ty si nezaslúžiš vzdať sa polovice zvyšku svojho života kvôli nej."
Povzdychla som si, taká frustrovaná, že som mala blízko k slzám. Čo odo mňa chcel? "Máš pravdu, nechcem tu ostať. Toto miesto ma desí. Ty ma desíš. Neviem čo si ty alebo toto miesto zač a posledné čo chcem je stráviť tu zvyšok svojho života. Možno Ava ku mne najprv nebola úplne najmilšia, ale teraz je moja priateľka. Nezaslúži si zomrieť a jej smrť - je moja vina. Mala som to byť ja, nie ona a nemôžem s tým žiť. Nemôžem sa na seba každý deň pozerať do zrkadla s vedomím, že je to moja vina, že jej rodina si musí prechádzať bolesťou z jej straty tak ako -" zastavila som sa. Tak ako som si mala ja prejsť bolesťou zo straty mojej mamy. "To nemôžem. Takže ak to znamená, že sa Ava vráti späť, tak potom tu ostanem tak dlho, ako chceš, sľubujem. Prosím."
Nebola to presne tá reč, ktorú som si naplánovala, ale bolo to dosť blízko. Keď som bola hotová, mala som v očiach slzy a zvierala som čajovú šálku tak silno, že bolo malým zázrakom, že sa nerozbila.
Henry predo mnou bol ticho, pozeral do jeho vlastnej šálky čaju. Nemala som najmenšiu šajnu, o čom premýšľal a nebola som si istá, že som to chcela vedieť. Všetko na čom záležalo, bol jeho súhlas.
"Dobrovoľne sa vzdáš šiestich mesiacov z roka po zbytok svojho života, aby si zachránila svoju priateľku, aj potom čo ti urobila?" V jeho tóne bol náznak nedôvery.
"Čo si nezaslúži je rozsudok smrti," povedala som. "Vonku je veľa ľudí, ktorí ju milujú a kvôli mne si nezaslúžia tak trpieť." A možno mi vedomie, že som ju zachránila, pomôže trocha zmierniť bolesť.
Prstami bubnoval po operadle pohovky, jeho oči opäť na mne. "Kate, do svojho domu nepozývam len tak hocikoho. Rozumieš prečo to ponúkam tebe?"
Pretože bol šialený? Potriasla som hlavou.
"Pretože napriek tomu, že ťa opustila, si namiesto pocitu zlomyseľnosti alebo toho, aby si ju nechala zomrieť, urobila všetko, čo bolo v tvojich silách - vrátane toho, že si sa postavila jednému z tvojich najväčších strachov - aby si ju zachránila."
Nevedela som čo povedať. "Neurobil by to niekto?"
"Nie." Jeho úsmev bol unavený. "Zvažovala by to ich to veľmi málo. Si výnimočná a udivuješ ma. Keď si včera odmietla moju ponuku, myslel som si, že som sa možno zmýlil, ale tým, že si sem dnes prišla, si len potvrdila, že si ešte vhodnejšia a schopnejšia, ako som si predstavoval."
Zažmurkala som zdesená. "Vhodná a schopná na čo?"
Ignoroval moju otázku. "Urobím moju ponuku už len raz. Výmenou ti nemôžem dať život tvojej priateľky. Je preč a obávam sa, že ak by som ju teraz vrátil do jej tela, bola by niečím neprirodzeným a nikdy by nemohla nájsť šťastie. Ale prisahám ti, že tak ako je teraz, je spokojná."
Moju hruď sa zdalo dutá. "Takže to celé bolo pre nič?"
"Nie." Naklonil hlavu, jeho oči sa mierne zúžili. "Nemôžem zvrátiť, čo už bolo vykonané, ale môžem predísť."
"Predísť čomu?"
Pozeral na mňa a v návale nádeje som pochopila. Myslela som, že to budem ja, kto to vytiahne, ale on to urobil za mňa.
Mohol zastaviť smrť mojej mamy.
"Ty - ty to vážne môžeš urobiť?"
Zaváhal. "Áno, môžem. Nemôžem vyliečiť tvoju mamu, ale môžem ju udržať nažive, pokým nebudeš pripravená povedať zbohom. Môžem ti dať príležitosť stráviť s ňou viac času a keď budeš pripravená, uistím sa, že to bude mierumilovné."
Jeho slová sa vo mne usadili, obklopilo ma zvláštne teplo. "Ako?" zašepkala som.
Potriasol hlavou. "O to sa neboj. Ak súhlasíš, máš moje slovo, že dodržím zvyšok našej dohody."
Vždy som si myslela, že budem mať príležitosť povedať mojej mame zbohom. Ani jeden zo scenárov, ktoré som si prehrávala v hlave, nezahrňoval to, že upadne do kómy a prekĺzne mi pomedzi prsty bez toho, aby som jej posledný raz povedala, že ju ľúbim a teraz..."
"Dobre," povedala som mäkko. "Ty - ty udrž ju nažive. Má naozaj ťažkú formu agresívnej rakoviny, takže to môže - môže to byť ťažké." Zrazu bolo ťažké vidieť s očami plávajúcimi v slzách. "Ale nebude ju to bolieť, že nie? Ja len - chcem byť schopná povedať jej zbohom."
"Nebude ju to vôbec bolieť, o to sa postarám." Smutne sa usmial. "Je tu ešte niečo čo pre teba môžem urobiť? Prichádzaš o oveľa viac ako ja a chcem, aby si si bola istá."
Prehltla som. "Nemôžeš ju udržať nažive? Nemôžeš - nemôžeš ju vyliečiť?"
"Je mi ľúto," povedal. "Ale zbohom nie je navždy. Láska, ktorú cítiš k svojej mame nie je toho druhu, ktorý, by smrť mohla zlomiť."
Sklonila som hlavu a civela do čaju, nechcela som, aby videl, ako sa rozpadám na kúsky. "Bez nej neviem, kto som."
"Potom budeš mať šancu zistiť to predtým, ako odíde." Henry položil svoju šálku. "A keď si poviete svoje zbohom, bude mať mier v mysli, lebo bude vedieť, že budeš v poriadku."
Prikývla som, moja hrdlo príliš stiahnuté, aby som mohla rozprávať. Teda tiež aj pre ňu. Chcela, aby som bola v poriadku a to nebolo niečo, čo som jej už mohla sľúbiť. Ale šanca na ešte jeden rozhovor, aby som jej posledný raz mohla povedať, že ju ľúbim a záblesk nádeje, ktorý budem môcť vidieť v jej očiach a sľúbiť jej, že budem v poriadku, takže bude môcť odísť bez obáv a viny - to stálo za to.
"Teda dohodnuté," povedal Henry jemne. "Na zimu budeš mojím hosťom. Sofia ťa odvedie do tvojej izby a dozajtra nebudeš o nič žiadaná."
Znova som prikývla. Tak to teda bolo - bola som v pasci. Toto bude môj domov na nasledujúcich šesť mesiacov. Zrazu miestnosť vyzerala oveľa menšia ako predtým. "Henry?" povedala som so zapišťaním.
"Áno?"
"Vedela Sofia, že sa toto stane?"
Henry sa na mňa na niekoľko sekúnd pozrel, akoby snažil rozhodnúť či by mal alebo nemal veriť. "Sledovali sme ťa, áno."
Neodvážila som sa spýtať, kto sú oni. "Čo je toto za miesto?"
Vyzeral pobavený. "Ešte si na to neprišla?"
Cítila som, ako sa mi sfarbujú líca. Aspoň mi v hlave ostala nejaká krv, čo znamenalo, že som mala šancu postaviť sa bez toho, aby som omdlela. "Bola som trošku zaneprázdnená premýšľaním o iných veciach."
Vstávajúc na nohy mi Henry ponúkol ruku. Nevzala som ju, ale nezdalo sa, žeby mu to vadilo. "Je známe pod mnohými menami. Elysium, Annwn, Raj - niektorí ho dokonca volajú Záhrada Edenu."
Usmial sa, akoby povedal nejaký chytrý malý žartík. Nepochopila som ho a môj zmätok musel byť viditeľný, pretože pokračoval bez toho, aby som sa spýtala.
"Toto je brána medzi životom a smrťou," povedal. "Ty stále žiješ. Ostatný na pozemku zomreli pred veľmi dlhým časom."
Prešiel mnou mráz. "A ty?"
"Ja?" Kútikom úst mu myklo. "Ja vládnem smrti. Nie som ani jedno z toho."
 

8 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Evy Evy | 16. srpna 2012 v 16:15 | Reagovat

Ďakujem za preklad :)

2 Sandy Sandy | 16. srpna 2012 v 16:59 | Reagovat

ďakujem za preklad. :)

3 Terka Terka | 16. srpna 2012 v 19:14 | Reagovat

děkuji

4 Dia Dia | 16. srpna 2012 v 19:18 | Reagovat

DakUjem za preklad uz som sa nevedela dočkať :))

5 iva iva | 16. srpna 2012 v 20:04 | Reagovat

paráda ďakujem

6 monika monika | 16. srpna 2012 v 23:22 | Reagovat

dakujem  super kapitola

7 katy katy | 17. srpna 2012 v 11:31 | Reagovat

som zvedava ako si tam budu nazivat......dik za preklad

8 Poppy Poppy | 18. srpna 2012 v 9:55 | Reagovat

Děkuji za překlad :-)

9 Jiťa Jiťa | 23. srpna 2012 v 21:49 | Reagovat

Fakt hustý. Kdy bude další kapitola.

10 nicoll_a nicoll_a | 24. srpna 2012 v 12:44 | Reagovat

včera som posielala ďalšiu kapitolu, už len počkať, kým ju baby uverejnia :D

11 katy katy | 26. srpna 2012 v 20:34 | Reagovat

jeeeej...uz sa teším :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama