.

The Goddess test - 4.kapitola

5. srpna 2012 v 13:03 | Nikola |  The Goddess test




KAPITOLA 4- CUDZINEC


Vzlykajúc som vrazila ruky do Avinho brucha. Nemohla byť mŕtva. Pred dvoma minútami ma zjazdila za... za čo? To je jedno. Utrela som si oči chrbtom ruky, nadychujúc sa hlbokým trasúcim sa nádychom. Nie. Nemožné. Toto sa nestalo.
"Pomoc!" plakala som široko sa rozhliadajúc, dúfajúc v nejakú známku života. Ale všetko čo som videla na oboch stranách okolo nás, boli stromy a jediný zvuk, ktorý som počula bola tečúca rieka. Ak niekto žil na tomto pozemku, tak mohli byť na míle ďaleko.
Pozrela som sa späť na Avu, jej tvár plávala, ako sa mi oči znova napĺňali slzami. Čo by som mala urobiť?
Ramená sa mi triasli a moje telo bolo nepoužiteľné. Potkla som sa späť, padajúc do sedu, ako som civela na Avu. Oči mala široko otvorené, nežmurkajúce a neživé a bola tichá, zatiaľ čo jej z hlavy tiekla krv.
Pritiahla som si kolená k hrudi, neschopná odtrhnúť oči. Čo sa stane teraz? Kto nás nájde? Nemohla som ju opustiť. Musím tu ostať, kým nás niekto nenájde. Oh, Bože, moja úbohá mama - čo budú všetci hovoriť? Budú si myslieť, že som zabila Avu? Nezabila som, nejakým spôsobom? Ak by som nesúhlasila, že sem s ňou pôjdem, potom by nikdy strmhlav neskočila do rieky.
"Môžem ti pomôcť?"
Moje srdce vynechalo úder. Vedľa mňa stál muž - chlapec? Nevedela som povedať, jeho tvár bola čiastočne zakrytá tmou. Ale z toho čo som mohla vidieť mi zadrhlo v hrdle. Jeho vlasé boli tmavé a kabát, ktorý mal, bol dlhý a čierny, vejúci v chladnom vánku.
Predsa len som si ho nepredstavovala.
"Ona je -" nemohla som dokončiť.
Kľakol si vedľa Avy a prehliadol ju. Musel vidieť rovnaké veci, ako som videla ja - krvavú hlavu, príliš nehybné telo, uhol jej krku. Ale namiesto paniky sa pozrel na mňa a mne dole chrbticou prešiel otras. Jeho oči mali farbu mesačného svitu.
O niekoľko stôp ďalej som počula šuchot. Vystrašená som sa otočila dokola, vidiac len čiernu nemeckú dogu, ktorá sa k nám približovala s vrtiacim chvostom. Pes si sadol vedľa neho a on poškriabal psa za ušami.
"Ako sa voláš?" povedal vyrovnane.
S chvejúcimi rukami som si zastrčila vlasy za uši. "K-Kate."
"Ahoj, Kate." V hlase mal upokojujúcu úroveň, skoro melodickú. "Ja som Henry a toto je Cerberus."
Teraz keď bol bližšie som mohla jeho tvár vidieť jasnejšie a niečo ohľadom toho bolo inak. Nemohol byť oveľa starší odo mňa, 22 najviac.. A bol príliš nádherný, aby bol len tak uprostred lesov. Mal by byť na obálkach časopisov a nie tráviť svoj čas skrývaním sa na Hornom polostrove Michiganu.
Ale moju pozornosť pritiahli jeho oči. Dokonca aj v temnote jasne žiarili a prežívala som ťažké chvíle odtrhávajúc sa od jeho pohľadu.
"M-moja priateľka," povedala som, môj hlas sa chvel. "Ona je -"
"Mŕtva."
Hovoril takým vecným tónom, že sa môj žalúdok obrátil na ruby. Vyvrátila som to málo z večere, čo som zjedla, hrôza večera ma zasiahla tak ťažko, že som cítila, akoby ma vietor zrazil.
Keď som nakoniec skončila, vrátila som sa do sedu a utrela ústa. Henry uložil Avu tak, akoby vyzerala, že len spí a teraz sa na mňa pozeral, akoby som bola nejaké čudné zviera, ktoré nechce vystrašiť. Odvrátila som sa.
"Takže je to tvoja kamarátka?"
Slabo som zakašlala, bojujúc, aby sa vzlyk, ktorý vo mne penil, neprepukol. Bola? Jasné, že nie. "Á-áno," podarilo sa mi povedať. "Prečo?"
Počula som šušťanie látky a otvorila som oči, aby som videla, ako Henry kabátom prikrýva Avu spôsobom, akým ľudia zakrývajú mŕtve telá. "Neuvedomil som si, že ľudia zaobchádzajú jeden s druhým spôsobom, ktorým zaobchádzala ona s tebou."
"Ona - bol to žart."
"Ty si si nemyslela, že to bolo zábavné."
Nie, nemyslela. Ale na tom už viac nezáleží.
"Bojíš sa vody a aj tak si za ňou skočila, napriek tomu, že sa ťa tu chystala nechať."
Civela som naňho. Ako to vedel?
"Prečo?" povedal, ja som pateticky pokrčila plecami. Čo očakával, že mu poviem?
"Pretože," povedala som. "Ona - ona si to nezaslúžila..." Nezaslúžila si zomrieť.
Henry bol na dlhú chvíľu ticho a pozrel sa na Avino zakryté telo. "Čo by si urobila, aby si ju vrátila späť?"
Snažila som sa pochopiť tomu, čo hovoril. "Späť?"
"Späť v takom stave, ako bola predtým, než skočila do vody. Živá."
V mojej panike som už vedela odpoveď. Čo by som urobila, aby som dostala Avu späť? Čo by som urobila, aby som zastavila smrť, ktorá sťahovala svoje drápy okolo zvyšných kúskov môjho života, ktoré si ešte neukradla. Označila si moju mamu a pod krídlami čakala, aby si ju odo mňa vzala, každý deň sa posúvajúc bližšie. Ona mohla byť pripravená vzdať sa, ale ja by som za ňu nikdy neprestala bojovať. A ako peklo, som sa nechystala nechať ju nárokovať si ďalšiu obeť priamo predo mnou, najmä keď to bola v prvom rade moja vina, že tu Ava bola. "Čokoľvek."
"Čokoľvek?"
"Áno. Môžeš jej pomôcť?" Rozhorela sa vo mne iracionálna nádej. Možno bol doktor. Možno vedel, ako ju dať dokopy.
"Kate... počula si niekedy príbeh Persefony?"
Moja mama miloval grécku mytológiu a ako dieťaťu mi zvykla čítať príbehy. Ale čo to malo s týmto spoločné? "Čo? Ja - áno, už dávno," povedala som zmätene. "Môžeš ju dať dokopy? Je - môžeš? Prosím?"
Henry vstal. "Áno, ak mi sľúbiš jednu vec."
"Čokoľvek chceš." Tiež som vstala, trúfajúc si dúfať.
"Prečítaj si znova mýt o Persefone a prídeš na to." Spravil krok ku mne a prešiel prstami po mojom líci. Šklbla som sebou, ale moja pokožka sa cítila, akoby horela, tam kde sa ma dotkol. Dal si ruky do vreciek, neznepokojený mojím odmietnutím.
"O dva týždne je jesenná rovnodennosť. Prečítaj si ho a pochopíš."
Urobil krok späť a ja som tam stála zmätená. Otáčajúc sa späť na Avu, som povedala, "Ale čo -"
Pozrela som sa a bol preč. Potkýnajúc sa dopredu, moje nohy znecitlivené, naširoko som sa rozhliadala. "Henry? A čo - ?"
"Kate?"
Srdce mi skočilo do hrdla. Ava. Padla som na kolená vedľa nej, príliš vystrašená, aby som sa jej dotkla, ale jej oči boli otvorené a už viac nekrvácala, a bola živá.
"Ava?" zalapala som po dychu.
"Čo sa stalo?" povedala, namáhajúc sa, aby sa posadila a vytierala si krv z očí.
"Ty - ty si si udrela hlavu a..." Zastavila som sa. A čo?
Ava sa postavila na nohy a zakolísala sa, ale s trasúcim rukami som ju chytila, aby získala rovnováhu. "V poriadku?" povedala som omámená a Ava prikývla. Omotala som ruky okolo jej holého pásu, aby som jej pomohla udržať sa vzpriamene. Henryho kabát bol preč. "Dostaňme ťa domov."

Kým som v tú noc zaliezla do postele, vydrhla som si krv spod nechtov a skoro som presvedčila sama seba, že to nebolo skutočné. Že som ho dnes videla a skôr v týždni pred autom - všetko to bola moja predstavivosť. Bolo to jediné logické vysvetlenie. Udrela som si hlavu, keď som skočila do rieky a v aute som bola vyčerpaná. Ava bola po celú dobu v poriadku a Henry...
Henry bol len sen.

V ten víkend telefón zvonil na hodinu, skoro každú hodinu predtým, ako som ho odpojila. Moja mama potrebovala svoj odpočinok a potom čo sa stalo, bolo všetko čo som chcela odstrihnúť sa od sveta a udržať si jej spoločnosť. Nevedela som, kto to bol a bolo mi to jedno.
Ľadová voda m neurobila žiadne láskavosti a väčšinu noci som prespala na hojdacom kresle pri posteli mojej mamy. Bol to nepokojný spánok, plný rovnakých nočných môr, ktoré som mala skoro každú noc od príchodu do Edenu, ale teraz tu bola jedna nová. Išla to presne ako v tú noc s Avou potápajúcou sa v rieke a udierajúcou si hlavu a so mnou skákajúcou do vody, aby som ju zachránila. Ale keď som ju vytiahla z rieky, nebola to jej tvár, ktorú som videla, bledá a bez života ako krv roztekajúca sa na zemi. Bola moja.
Okolo mojej mamy som musela nosiť chirurgickú masku. Cítila som sa horúčkovito a boľavo, a v hrudi som mala hlboký kašeľ, ktorého som sa nemohla zbaviť, ale niekto sa o ňu musel postarať. Naliala som si do hrdla lieky dúfajúc, že sa mi urobí lepšie. Kým prišiel pondelok, cítila som sa dosť dobre, aby som sa odvážila ísť ešte raz do školy.
V momente, keď som cez obed vstúpila do jedálne sa ku mne pripojil James už držiac svoj podnos plný hranoliek. Šťastne bľabotal o nejakom novom CD, ktoré si cez víkend vyzdvihol a dokonca mi ponúkol vypočuť si ho, ale potriasla som hlavou. Nebola som v nálade na hudbu.
"Kate?" Sadli sme si na svoje miesta a už si omáčal svoje hranolky v kečupe. "Dnes si vážne tichá. Je tvoja mama v poriadku?"
Pozrela som sa na svoj nedojedený sendvič. "Drží sa tu."
"Tak čo sa deje?" Výraz na jeho tvári mi dal najavo, že to nenechá tak.
"Nič. Len som bola celý víkend chorá, to je všetko."
"Oh, pravda." Vložil si hranolku do úst. "V piatok si chýbala. Mám pre teba tvoju domácu úlohu:
"Dík." Aspoň netlačil na tému.
"Išla si s Avou na tú párty?"
Zamrzla som. Bolo to také jasné?
Bolo v mojom výraze niečo, čo mu to povedalo? Nie, bol to len obyčajný rozhovor.
"Kate?"
Úžasné. Teraz vedel, že sa niečo stalo. "Prepáč," zamumlala som hrbiac sa.
"Stalo sa niečo na párty?"
"Nebola žiadna párty." Nemalo zmysel mu o tomto klamať. Bol schopný pýtať sa stále dokola a nakoniec by to zistil, ak by sa obťažoval rozprávať sa s inými ľuďmi. "Bola to len Ava a hlúpy žart."
"Aký druh hlúpeho žartu?" Spôsob akým jeho hlas klesal a oči stvrdli mi mal v hlave spustiť poplašné zvony, ale bola som príliš zaneprázdnená tým, aby som prišla s nejakou prijateľnou odpoveďou. Ako som mala popísať nemožnosť toho, čo sa stalo pri rieke? V žiadnom prípade by mi neveril. Ani ja som si neverila. A Ava -
Mentálne som sa prepleskla. Celá tá vec bola žart, no nie? Nielen to, že ma tam nechala, ale aj, že si rozbila hlavu o skalu, a že sa ukázal Henry a predstieral, že robí...robí čokoľvek čo urobil. Pravdepodobne to bol niečí starší brat. Možno dokonca Avin.
Ale čo jej lebka? Spôsob akým prestala dýchať? Uhol jej krku? Mohlo to byť naozaj falošné?
"Hovoríme o diablovi," povedal James, obočie zdvihnuté, ako sa mi pozeral cez rameno. Nepotrebovala som sa otáčať, aby som vedela, kto to je.
"Kate!" vykríkla Ava a sadla si vedľa mňa bez čakania na pozvanie. Napla som sa hryzúc svoje jablko tak silno, že som mohla pomliaždené ovocie cítiť pod kožou.
"Er, ahoj." Čo som jej mala povedať? "Aký - aký si mala víkend?"
Húpala svojim nohami pod stolom a položila svoj podnos s jedlom. Na rozdiel od Jamesa mala kurací sendvič a hromadu Tater Tots. Nebolo možné, aby na obed každý deň jedla toto a zvládla zostať taká chudá.
"Bol dobrý. Vieš, odpočinok a plávanie a iné veci:" Zahryzla sa do svojho sendviču a neobťažovala sa prežúvať predtým, ako pokračovala. "Snažila som sa ti dovolať, ale nezdvíhala si. Dal mi môj otec nesprávne číslo?"
Skoro som sa zadusila. To bola Ava? "N-nie, bol to môj dom." Pozrela som sa na Jamesa, ticho mu povoľujúc niečo povedať, ale zdalo sa, že vynakladá naozaj veľké úsilie, aby sa na nás nepozeral. "Bola som chorá, tak som nezdvíhala."
"Teraz sa už cítiš lepšia, pravda?"
Zaváhala som. "Áno, cítim sa lepšie."
"Oh, tak to je super! Dúfala som, že niekedy cez tento týždeň prídeš k nám. Máme bazén a myslela som, žeby som ťa možno naučila plávať."
Zízala som na ňu. Po tom všetkom čo sa stalo, chce, aby som šla s ňou plávať? "Ja-ja neplávam." A potom čo sa stalo v piatok, som už nikdy nechcela ísť nikde blízko.. vody. Zdalo sa nezvyčajne kruté stále preťahovať takýto hlúpy žart a ja som si ticho priala, aby ju to už pustilo.
Ava zovrela pery a bolo jasné, že niečo v mojom hlase alebo výraze jej dalo vodítko. "Žiadne ťažké pocity ohľadom toho čo sa stalo, pravda?" Možno som si to predstavovala, ale vyzerala skoro nervózne. "Myslela som... niečo z toho, o čom som s tebou chcela hovor -"
"Ava," prerušila som ju. "Prečo so mnou sedíš?"
Padla jej tvár a položila svoj sendvič. "Rozišla som sa s Dylanom."
"Čo? Prečo?" Znova som sa pozrela na Jamesa, ale teraz bol ponorený v stavaní hranolkovej pevnosti.
"Myslela som si, že ho miluješ."
"Milujem! Milovala!"
"Potom prečo?"
"Pretože." Pozrela som sa ponad jej plece na stôl športovcov. Aspoň polovica párov očí nás sledovala a znížila svoj hlas na šepot. "Videla si ma, že? Skočila som do rieky a udrela si hlavu, a ďalšia vec, ktorú som vedela, bola, že som na zemi s pulzujúcou bolesťou hlavy."
Prinútila som sa k nonšalantného pokrčeniu ramien. "Tak si si udrela hlavu a ja som ťa vytiahla predtým, ako si sa utopila. Žiadny veľký problém."
"Áno, to je." Jej hlas klesol. "Všade tam bola krv. Moja mama ma videla, keď som prišla domov a mala záchvat. Musela som je povedať, že to bola tvoja.
"Ale to nebola moja."
Naše oči boli uzamknuté. Jej boli červené a trblietajúce sa slzami. "Viem," zašepkala. "Kate, čo sa mi stalo?"
Naprieč stolom James stíchol a všimla som si, že už viac nemal svoje slúchadká. Na začiatok povedať Ave, čo sa stalo, teraz som to musela vysvetliť aj jemu, keď ona odíde. Neveril by mi - nikto so zdravým rozumom. Nebola som si ani istá, či si verím ja a stále som nebola presvedčená o tom, že to všetko nebol iba prepracovaný podvod.
Ava ma pozorne sledovala, čakajúc, kým niečo poviem a vedela som, že nie je žiadny spôsob, akoby som sa z toho mohla vyklamať. Aj keď si mysleli, že som šialená, potreba povedať to niekomu, pochopiť to čo sa stalo, bola zdrvujúca. Zhlboka som sa nadýchla, bozkávajúc na rozlúčku svoje duševné zdravie a všetko som im povedala.
Keď som skončila, Ava na mňa zízala, jej oči žiarili. "Oh, Kate - naozaj si skočila do rieky, aby si ma zachránila?"
Pokrčila som ramenami a predtým, ako som to vedela, omotala okolo mňa ruky a pochovala svoju hlavu do môjho krku. Objatie trvalo skoro pol minúty, veci sa stávali každou sekundou trápnejšie. Nakoniec ma pustila, hoci jej ruky boli stále na mojich pleciach.
"To je tá najkrajšia vec akú kto kedy pre mňa urobil. Keď som sa to snažila povedať Dylanovi..." Zahryzla si do pery. "Smial sa na mne a povedal mi, aby som ho prestala vodiť za nos."
Pri stole športovcov sedel Dylan obklopený svojimi priateľmi hlasno sa smejúc. Ava vedľa mňa vyzerala zdrvene. "Takže si sa s ním rozišla?" povedala som.
"To je jedno," povedala zdvíhajúc svoj sendvič. "Do týždňa bude prosiť, aby sme sa dali dokopy. A čo Henry? Naozaj si mu niečo sľúbila? Čo chcel?"
Kútikom oka som videla Jamesa vzhliadnuť.
"Naozaj si nie som istá," povedala som. "Pýtal sa, či poznám mýt o Persefone a povedal mi, že o dva týždne je jesenná rovnodennosť. Povedal, že keď si ho prečítam, budem vedieť čo chce, aby som urobila. Už som ho predtým čítala, ale neviem pochopiť, čo to má s tým spoločné -"
Naprieč stolom sa James hrabal v jeho batohu, vyhadzujúc na stôl ťažké knihy a zakladače. Pristáli s buchnutím a polovica jedálne sa na nás pozrela. Zohla som hlavu, užasnutá, ako som sa snažila prísť na to, ako sa mu to všetko zmestí do tašky, až konečne vybral tučnú knihu, ktorú som spoznala ako našu učebnicu angličtiny. Otvoril ju zdanlivo náhodne, ale keď som natiahla krk, aby som videla, kde ju obrátil, tak som videla, že to náhodné vôbec nebolo.
"Toto je príbeh Persefony," povedal ukazujúc na obrázok dievčaťa, ktoré vychádzalo z jaskyne. Žena stála na tráve, jej ruky široko roztvorené v pozdrave. "Kráľovná podsvetia."
"Podsvetia?" povedala Ava, nakláňajúc sa, aby mala lepší výhľad na knihu. "Ktorého?"
James jej dal pohľad, ktorý by mohol vysušiť rastliny. "Toho, kam chodia mŕtvi. Tartarus? Elyzejské polia?"
"Grécka mytológia," povedala som, otáčajúc stránku. "Vidíš tohto chlapa?" Ukázala som na tmavovlasého muža spola skrytého v tieni. "To je Hádes, Boh podsvetia. Vládca smrti."
"Ako Satan," povedal James.
"Nie, nie ako Satan," povedala Ava. V jej hlase náznak hnevu, ale James si to buď nevšimol alebo nechcel. "Satan je kresťanský a podsvetie nie je peklo. Hádes nie je démon. On je len... nejaký chlap, ktorý má na starosti jednanie s dušami mŕtvych. Triedi ich a tak."
Zízala som na ňu. "Myslela som, že o tomto nič nevieš."
Pokrčila ramenami a pozrela sa dole na knihu. "Možno som počula pár vecí."
"Uniesol ju," povedal James hlasom takým nízkym, že mi dole chrbticou poslal triašku. "Hrala sa na ihrisku a on ju stiahol dole do podsvetia, aby bola jeho ženou. Odmietla jesť a kým jej mama Demeter žiadala Dia - kráľa bohov - svet sa ochladil. Nakoniec Zeus Háda prinútil Persefonu vrátiť späť, ale ona zatiaľ zjedla pár semienok a on trval na to, že to znamená, že musí časť roka stráviť s ním. Takže vždy keď je s ním ako jeho žena, príde zima. Týmto mýtom si Gréci vysvetľovali ročné obdobia.
Teplota klesla, akoby sa znížila o 20 stupňov. Hlavou prešla strašná myšlienka a zízala som na Jamesa snažiac sa zistiť či dôsledky dohody, ktorú som urobila s Henrym, sú vôbec možné.
Ava si na druhej strane odfrkla. Hlasno. "Takže bol osamelý. To z neho nerobí zlého chalana - neviete či s ním chcela ísť dole. Možno chcela, veď viete."
Ignorovala som ju a pozrela na Jamesa. "Myslíš, že Henry na mňa skúsi rovnakú vec?"
"To je absurdné," povedala Ava gúľajúc očami. "Ak by ťa chcel uniesť, tak by to už urobil, no nie? Nie je to tak, žeby nemal šancu, keď sme boli v lese."
"Neviem," povedal James. "Je to možné. Možno čaká na jesennú rovnodennosť, aby to urobil. Je to len pár týždňov, na konci septembra." Pozeral na mňa, modré oči tak široké, že som bola zvedavá či mu nevypadnú z hlavy. "Čo ak chce, aby si s ním ostala počas zimy?"
"Nemôže odo mňa vážne očakávať, že všetko nechám tak a načas sa nasťahujem," povedala som neisto. "Alebo nastálo."
"Nemusí sa pýtať," povedal James. "Čo sa stane potom?"
Medzi nami troma sa usadilo ticho, okolo nás len šum jedálne. Nakoniec som vystrela ramená a povedala som s takým presvedčením, akého som bola schopná, "Tak potom mu nakopem riť a polícia ho zatkne. Koniec príbehu."
Ale to nebol koniec, pretože žiaden z nás nespomenul to, čo sa stalo na brehu rieky. Nejako priviedol Avu späť k životu a ja som nevedela, ako to vysvetliť.
James zabuchol knihu a ja som vyskočila.
"Možno," povedal James, "ale to nič nemení na fakte, že si súhlasila, že si vezmeš úplného cudzinca."
 

8 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Terka Terka | 5. srpna 2012 v 14:14 | Reagovat

díky :-)

2 Evy Evy | 5. srpna 2012 v 17:41 | Reagovat

Ďakujem

3 Dia Dia | 8. srpna 2012 v 15:32 | Reagovat

Super kapitola. :) Diky za preklad :))

4 Nora Nora | 9. srpna 2012 v 21:44 | Reagovat

Ďakujem :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama