.

The Goddess test - 3.kapitola

5. srpna 2012 v 13:02 | Nikola |  The Goddess test




KAPITOLA 3 RIEKA


Moja posledná nádej bola, že Ava zabudla, že ma má vyzdvihnúť, ale keď som sa päť minút po siedmej neochotne privliekla na verandu, uvidela som veľký Range Rover zaparkovaný na príjazdovej ceste, pri ktorom moje auto vyzeralo ako hračka. Moja mama stále spala, keď som ju bola skontrolovať a namiesto toho, aby som ju zobudila na rozlúčku, ma Sofia odohnala preč. V čase, keď som odchádzala, som nebola šťastný táborník.
"Kate!" vykríkla Ava, keď som otvorila dvere na strane spolujazdca, nevšímajúc si mojej zlej nálady. "Som taká rada, že ideš. Nie si nakazená, že nie?"
S úsilím som vliezla dnu a zapla si pás. "Nie som chorá."
"Páni," povedala Ava. "Máš také šťastie, že ťa mama nechala vynechať školu."
Zaťala som ruky do pästí a nepovedala nič. Šťastie nebolo na to presne vhodné slovo.
"Dnes si to zamiluješ," povedala Ava, neobťažujúc sa pozrieť do zrkadla, ako cúvala z príjazdovej cesty. "Všetci prídu, takže budeš mať kopu ľudí na zoznámenie."
"Príde James?" obrnila som sa, ako Ava šliapla na plyn a Range Rover skočil vpred, berúc so sebou môj žalúdok.
Na pár sekúnd Ava vyzerala tak znechutene pri myšlienke, žeby sa James ukázal, že som svoju otázku skoro vzala späť, ale pohľad zmizol, tak skoro, ako sa objavil. "James nie je pozvaný."
"Oh." Nechala som to tak. Aj tak som neočakávala, žeby prišiel - on a Ava sa aj tak nevyskytovali presne v rovnakých kruhoch. "A Dylan je?"
"Samozrejme." Jej veselý hlas znel falošne ako jej nechty a keď som sa na ňu pozrela cez matné svetlo auta, uvidela som v jej očiach záblesk niečoho. Možno hnevu alebo žiarlivosti.
"Nejdem po ňom," povedala som, v prípade, žeby tú správu ešte nepochopila. "Tak som to myslela, keď som povedala, že nerandím."
"Viem." Ale spôsob, akým sa na mňa odmietla pozrieť, hovorila za seba a ja som si povzdychla. Nemala som sa starať, ale v New Yorku som videla veľa chalanov, ktorí využívali svoje priateľky, zatiaľ čo sa vídali s niekým iným. Nikdy to neskončilo dobre. Nezáleží na tom, ako ma možno Ava nenávidí, toto si nezaslúžila.
"Prečo si vlastne s ním?"
Na okamih vyzerala prekvapená. "Pretože je to Dylan," povedala, akoby to bolo jasné. "Je roztomilý, múdry a kapitán futbalového tímu. Prečo by som s ním nechcela byť?"
"Oh, ja neviem," povedala som. "Pretože je to prasa, ktoré s tebou pravdepodobne randí iba kvôli tomu, pretože si nádherná a skoro určite roztlieskavačka?"
Odfrkla si. "Som kapitánka družstva a kapitánka tímu plávania."
"Presne."
Ava otočila volant a pneumatiky zapišťali na povrchu vozovky, ako sa auto prudko otočilo. Obrázok kravy uprostred cesty mi prebleskol hlavou. Zavrela som oči a ticho sa modlila.
"Sme spolu veky," povedala Ava. "Neodkopnem ho kvôli tomu, že nejaké dievča, ktoré si myslí, že je lepšie ako my, prišlo medzi nás a hovorí mi, že som sprostá."
"Nemyslím si, že som lepšia ako ty," povedala som pevne. "Len som sem neprišla na to, aby som si tu robila priateľov."
Mlčala, ako sme šli temnotou. Najprv som si myslela, že na to nepovie nič, ale keď o minútu neskôr odpovedala, jej hlas bol taký malý, že som sa musela namáhať, aby som ju počula. "Ocko hovoril, že tvoja mama je naozaj chorá."
"Áno, nuž, ocko má pravdu."
"Je mi to ľúto," povedala. "Neviem, čo by som robila bez mojej mamy."
"Áno," zamumlala som. "Ani ja."
Keď tento krát zabočila za roh, už som necítila, žeby sme zrazu lietali vzduchom. "Kate?"
"Mm?"
"Naozaj milujem Dylana. Aj keď je so mnou iba kvôli tomu, že som roztlieskavačka."
"Možno nie je," povedala som, opierajúc hlavu o okno. "Možno je iný."
Povzdychla si. "Možno."
Ava zaparkovala svoje benzín žerúce monštrum na jednej strane cesty. Stromy stáli nad nami a mesiac na zem vrhal tiene, ale ani za boha som nemohla prísť na to, kde to sme. V dohľade nebolo žiadne ďalšie auto ani dom.
"Kde to sme?" povedala som, keď ma viedla do lesa.
"Táborák je v lese," povedala Ava, zatiaľ čo sa obratne vyhýbala nízko visiacim vetvám. Ja som také šťastie nemala. "Nie je to ďaleko."
Mrmlajúc si sériu nadávok popod fúz, som ju nasledovala. Toto mi efektívne zničilo moje zámery na rýchly odchod a bola som tu držaná, až kým Ava neodíde, iba ak by ma zviezol niektorí z mojich početných nápadníkov.
Uškrnula som sa nad tým. Radšej by som šla pešo.
"Je to hneď na druhej strane živého plota," povedala Ava a ja som zastala. Živý plot?
"Myslíš ten živý plot okolo tej veľkej nehnuteľnosti?"
"Vieš o tom?" Ava sa otočila, aby sa na mňa mohla pozrieť.
"Mama mi to povedala."
"Oh - nuž, tam mávame naše párty. Ocko pozná majiteľa a on je s tým úplne v pohode."
Niečo ohľadom toho, ako to povedala, prinútilo skrútiť sa môj žalúdok do uzlov, zatiaľ čo som si spomínala na postavu, o ktorej som si myslela, že som ju videla v spätnom zrkadle, ale nebolo moc toho, čo som s tým mohla urobiť. Možno hovorila pravdu. Nemala žiadny dôvod klamať mi, no nie? Okrem toho, pokiaľ som vedela, jediná cesta na ten majetok viedla cez prednú bránu, ale my sme už neboli nikde blízko cesty.
"Ako sa dostaneme dnu?"
Kráčala ďalej a ja som nemala na výber a nasledovala ju. "Vpredu je potok. Je tam otvor k pozemku, ktorým môžeme prejsť a párty je na hneď na druhej strane."
Zbledla som, vracali sa ku mne moje nočné mory o utopení. "Nemusím plávať, že nie?"
"Nie, prečo?" Musela zachytiť niečo v mojom hlase, pretože znova zastala a pozrela sa na mňa.
"Neviem plávať. Nikdy som sa to nenaučila." Bola to pravda, ale tiež som jej nechcela povedať o mojich nočných morách. Bolo to dosť zlé, že som ich musela prežívať v noci; ak by som o nich povedala Ave, bola som si istá, že by ich proti mne použila ako muníciu.
Ľahko sa zasmiala a mohla by som prisahať, že jej tón sa stal veselším. "Oh, neboj sa, plávanie nie je nutné. Sú tam skaly, na ktorých môžeš stáť a rôzne pomôcky, ktoré ti uľahčia dostať sa dnu."
Teraz som už mohla vidieť živý plot. Moje ruky boli spotené a môj dych prichádzal v malých nádychoch a nemyslela som si, že to má čokoľvek spoločné s našim svižným tempom.
"Je to presne tamto." Ava ukázala na miesto asi 20 palcov od nás. Zvuk valiacej sa vody sa niesol nočným vzduchom k nám a chcelo to každý kúsok mojej vôle, aby som ju nasledovala.
Keď sme dorazili k potoku, padli mi ústa. Nebol to potok - bola to prekliata rieka. Prúd nevyzeral byť veľmi prudký, ale bol dosť silný, aby ma odniesol, ak by som spadla. A bez dosť svetla, s ktorým by sa dalo pracovať, bolo skoro nemožné vidieť skaly, ktoré Ava spomínala. Hovorila pravdu o otvore v živom plote: bol malý, akoby sa rieka zúžila dosť, aby ho vytvorila v živom plote. Museli sme kráčať po skalách a vyhnúť sa tomu, aby sme sa dostali pod ne, ale skutočne to bolo možné zvládnuť to bez plávania.
"Poď za mnou," povedala Ava tichým hlasom. S rozpaženými rukami kvôli rovnováhe vstúpila do rieky, zisťujúc či našla široký kameň. "Chodník je tu - si v pohode?"
"Som v poriadku," zamumlala som cez zaťaté zuby. Bola som opatrná, aby sa umiestňovala nohy presne tam, kadiaľ kráčala ona a držala moje ruky tak ako ona, ale pri každom kroku som mala pocit, akoby som padala do tmavej vody podo mnou.
Zohla sa pod živý plot a už som viac nemohla vidieť, kam išla. Môj žalúdok sa stiahol, ako sa vo mne usadila panika a položila som svoju ruku na živý plot a zohla sa, robiac každý krok raz za dobu.
Ako zázrakom som prišla na druhú stranu suchá. Skaly hneď skončili a musela som skočiť, aby som dosiahla pevnú zem, ale dokázala som to - bola som v bezpečí. Povzdychla som si úľavou. Ak si Ava myslela, že ma znova dostane cez tú dieru, tak sa musela zblázniť.
Pozerajúc sa hore, bola prvá vec, ktorú som zbadala Ava rozopínajúca si svoju sukňu, jej top už odhodený preč. Spodná bielizeň, ktorú mala na sebe, boli bikiny, farby boli utlmené v tme.
"Čo to robíš?"
Ignorovala ma. Namiesto toho, aby som tlačila na tému, som si dala chvíľu na rozhliadnutie sa. Boli sme v lesnej oblasti a viac som nevedela, mohla som si myslieť, že sme stále na druhej strane živého plota. Vyzeralo to úplne rovnako.
"Prepáč, Kate," povedala Ava. Z vrecka vytiahla sáčky na odpadky a vložila svoje poskladané veci dovnútra.
"Za to, že odchádzam." Hodila si tašku cez plece a blysla na mňa širokým úsmevom. "Neber to osobne. Ak by si sa Dylanovi tak veľmi nepáčila, mohli sme byť dokonca priateľkami. Ale som si istá, že chápeš, prečo sa toto musí stať."
"Prečo, čo sa musí stať?"
"Toto." Vstúpila do vody a zachvela sa. Zjavne bola taká studená, ako vyzerala. "Zváž toto varovanie, Kate. Nedotýkaj sa môjho priateľa. Druhýkrát to bude oveľa, oveľa horšie."
Stali sa dve veci naraz: prvá, uvedomila som si, čo sa deje. Nechávala ma tu, dobre si vedomá toho, že sa bojím vody. Nebol žiadny táborák - urobila to naschvál.
Druhá vec sa stala, keď Ava narazila do rieky. Namiesto toho, aby som ju sledovala odplávať, som počula odpornú ranu, ako hlavou narazila na skalu a ďalšia vec, ktorú som vedela, Ava bezvládne plávala, ako ju odnášal prúd.
Zažmurkala som. Voda ju odnášala skoro 20 stôp, zatiaľ čo som ju sledovala, ale Ava sa nehýbala. Úder ju musel zraziť do bezvedomia.
Dobre.
Nie, nie dobre, naliehala morálna časť môjho mozgu. Vôbec nie dobre. Ak bola naozaj v bezvedomí a nie len omráčená, potom by sa utopila, ak by ju prúd neodtlačil na breh rieky.
Mentálne som zastonala. Nechaj ju trpieť - nebola to veľmi široká rieka. Príde k zmyslom a nakoniec nájde breh.
Ale ten lepší hlas v mojej hlave mi pripomenul, že ak sa jej niečo stane, budem za to zodpovedná. A aj keď sa na mňa snažila narafičiť krutý žart, nemohla som zniesť myšlienku, žeby sa niečo strašné stalo ďalšej osobe v mojom živote. Na jeden život som mala dosť tragédie.
Moje telo sa pohlo skôr, ako si to moja hlava rozmyslela. Nemusela som byť dobrým plavcom, ale vedela som bežať. Odkopujúc topánky, som prešla polovicu vzdialenosti medzi nami skôr, ako som si uvedomila čo robím. Prúd bol silný, ale nebol taký silný, ako som si prv myslela. Rýchlo som dobehla Avu, šmykom sa zastavujúc na blatistom brehu, ale potom som mala úplne iný problém, s ktorým som sa musela vyrovnať - vodu.
Hlavou mi prešli obrazy z mojej nočnej mory, ale odtlačila som ich nabok. Ava bola v strede rieky hlavou nadol, čo znamenalo, že som nemala čas čakať, kým príde bližšie ku mne. Boli len dve možnosti: nechať ju utopiť sa alebo skočiť za ňou do rieky. Nič moc voľba.
Hrbiac sa som vstúpila do ľadovo chladnej vody a brodila som sa k nej, ťarbavo skákajúc, aby som sa udržala. Noha sa mi zachytila o kameň a spadla som, premáčajúc sa a predtým, ako som si to uvedomila, prúd ma mal tiež.
Vzrástla vo mne panika, ako sa mi ponorila hlava. Ale bola som pri vedomí a napriek tomu, že som nevedela plávať, voda nebola hlboká. Na rozdiel od mojej nočnej mory som zvládla nájsť oporu a odtlačila som sa k hladine. Zápasila som, aby som sa dostala k Ave a keď sa mi to podarilo, chytila som ju za rameno a pritiahla k sebe. Moje srdce bilo bolestivo rýchlo, ale dýchala som tak vyrovnane, ako som mohla. Mala som v úmysle zabiť Avu, keď sa zobudí a ak bola v tomto svete nejaká spravodlivosť, bude potrebovať stehy a zostane jej trvalá jazva na tej jej peknej malej tvári.
Vytiahla som Avu k brehu a von z tej ľadovej vody, spokojná, že sme na suchej zemi. Napriek tomu, že tam bola iba pol minúty, jej pokožka začala modrať a otočila som ju nabok, dúfajúc, že to pomôže, ak prehltla nejakú vodu.
"Ava?" povedala som kľačiac vedľa nej. Moje zuby trkotali. "Ava - zobuď sa."
Stále nič. Naklonila som sa bližšie, čakajúc kedy sa nadýchne, ale ona nič. Prehltla som hrču strachu v mojom hrdle. Oživovanie. To som mohla urobiť.
Prevalila som ju na chrbát, dlane na jej bránici, raz, dva, tri, štyri, päť, šesť...
Pozrela som sa na ňu a čakala. Nič.
"Ak je toto nejaký vtip..." skúšala som znovu. Nedám jej dýchanie z úst do úst, iba ak by to bolo absolútne nutné.
Vtedy som si všimla ranu na jej hlave. Neviem, ako som to predtým prehliadla - krv jej postriekala vlasy šarlátom a ja som okamžite prestala s oživovaním, keď som videla, aké je to zlé.
Nebolo to len porezanie. Môj žalúdok sa násilne skrútil, keď som jej odtiahla vlasy, aby som videla ranu. Jej lebka nebola okrúhla na vrchu hlavy - bola plochá.
Vykríkla som a zakryla si ústa. Pár sekúnd od zvracania. Aj v tme som mohla povedať, že sa nepozerám len na vlasy a krv. Jej lebka bola odhalená a časť z nej bola.. otvorená, odhaľujúc rozdrvenú lebku a jej kúsky - oh, Bože, ani som o tom nechcela rozmýšľať.
Moje prsty šli rýchlo na stranu jej krku márne hľadajúc tep. Môj dych teraz prichádzal v rýchlych nádychoch a svet sa točil, ako som automaticky začala s oživovaním. Nemôže byť. To nebolo možné. Bol to vtip, len nejaký chorý vtip, pri ktorom som mala svoj úbohý zadok dovliecť pred bránu a odkráčať domov. Ona nemala -
"Pomoc!" Kričala som tak hlasno, ako som bola schopná, zatiaľ čo mi horúce slzy tiekli po tvári. "Pomôžte niekto!"
 

6 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Evy Evy | 5. srpna 2012 v 17:17 | Reagovat

Ďakujem za preklad

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama