.

The Goodess Test - 2.kapitola

22. července 2012 v 16:30 | Nikola |  The Goddess test



KAPITOLA 2 - AVA

Nebola som okázalo pekná. Priala som si, aby áno, ale bola som to len ja. Nikdy som nebola modelka, nikdy som nemala chalanov, ktorí by nado mnou slintali a nikdy som nevyzerala viac ako každá druhá geneticky požehnaná osoba z vyššej spoločnosti, ktoré so mnou doma chodili do prípravnej školy.
Preto som za boha nemohla prísť na to, prečo na mňa Dylan stále pozeral.
Pozeral na mňa cez celý dejepis, celú chémiu a cez celý obed. Jedla som sama pri prázdnom konci stola, nos pochovaný v knihe, nechcejúc sa obťažovať s kamarátením. Rozhodne tu nebudem veľmi dlho, takže to nemalo zmysel. Keď sa toto skončí, mala som v úmysle vrátiť sa späť do New York City a pozbierať kúsky svojho minulého života, ktoré by som bola schopná nájsť.
Okrem toho som bola zvyknutá jesť obed sama. Ani doma som nemala veľa priateľov, keďže moja mama ochorela na začiatku prvého ročníka a ja som strávila všetok svoj čas mimo školy táborením pri nemocničnej posteli, ako podstupovala ďalšie a ďalšie kolá chemoterapie a ožarovania. Neostávalo mi veľa času na dospávanie a randenie a chodenie von s ľuďmi, ktorí by možno neboli schopní pochopiť čím si prechádzame.
"Sedí tu niekto?"
Preľaknutá som sa pozrela hore, napoly očakávajúc, že tam uvidím stáť Dylana. Namiesto toho, držiac jedálenský podnos plný hranolčekov a nasadené veľké slúchadká na jeho sloních ušiach sa na mňa pozeral James s veselým úsmevom na tvári. Ani som nevedela či mám byť zdesená alebo spokojná.
Ticho som potriasla hlavou, ale na tom aj tak nezáležalo. Už sedel. Pozerala som na moju knihu, snažiac sa čo najviac vyhýbať sa pozeraniu na neho v nádeji, že odíde. Ale slová sa predo mnou rozmazali a už štvrtýkrát som čítala tú istú vetu, príliš vedomá si Jamesa, aby som sa mohla sústrediť.
"Technicky sedíš na mojom mieste," povedal konverzačne. Siahol do jeho batoha a vytiahol veľkú fľašu kečupu a mne skoro oči vyskočili z hlavy, ako som sa vzdala zámienky na čítanie. Kto si so sebou nosí fľašu kečupu?
Musel vidieť môj pohľad, pretože ako si ho striekal na veľkú hromadu hranolčekov, postrčil podnos bližšie ku mne. "Chceš?"
Potriasla som hlavou. Mala som jablko a sendvič, ale Jamesov príchod mi urobil trochu zle od žalúdka. Nebolo to tým, žeby som si myslela, žeby nemohol byť zlatý chalan - len som chcela byť sama. Ako výhovorku, aby som sa s ním nemusela baviť, som zahryzla do svojho jablka, dávajúc si načas pri prežúvaní. James sa vrhol na svoje hranolčeky a na pár krátkych sekúnd som dúfala, že rozhovor sa skončil.
"Dylan na teba čumí," povedal, ale predtým ako som mohla prehltnúť a vyjasniť, že nechcem mať nič s Dylanom, James prikývol na niečo za mnou.
"Prichádza."
Zamračila som sa a otočila, ale Dylan stále sedel cez celú jedáleň. Netrvalo mi dlho uvidieť to, o čom hovoril. Ava smerovala priamo k nám.
"Úžasné," zamrmlala som, púšťajúc jablko na obrúsok. Naozaj som žiadala tak veľa, keď som chcela svojím posledným ročníkom prejsť bez úhony? A ak to bolo naozaj také nemožné, nemohla som mať aspoň deň, aby som sa usadila, predtým ako celá táto dráma začne?
"Kate?" Avin vysoko posadený hlas bol nezameniteľný. Vnútorne som si povzdychla a prinútila sa otočiť, vyčarujúc na tvári nevinný úsmev.
"Oh, ahoj - Ava, že?"
Kútikom úst jej myklo. Tipujem, že nikdy sa jej nikto na meno nepýtal dvakrát.
"Správne!" povedala, jej hlas presakoval falošným nadšením. "Som naozaj rada, že si si to zapamätala. Počúvaj, chcem sa ťa opýtať - máš plány na zajtra večer?"
Okrem iného vydrhnúť lôžkovú misu, vymeniť maminu plachtu a odmerať jej lieky na ďalší týždeň? "Mám pár veci na práci. Prečo?"
Povýšene si odfrkla, ale zdalo sa, že potom si spomenula, že sa snažila hrať na milú. "Všetci máme v lese táborák - je to.. zhromaždenie, tak trochu, no nie je to... nuž, veď vieš. Školou podporované." Zasmiala sa a zastrčila si prameň blond vlasov za ucho. "V každom prípade bola som zvedavá či chceš prísť. Myslela som, žeby to bol pekný spôsob, ako všetkých spoznať." Pozerajúc sa ponad jej plece na dlhý stôl plný športovcov, zazubila sa. "Viem, že niektorí z nich sú naozaj dychtiví, aby ťa spoznali."
O čom bolo toto všetko? Chcela mi nájsť priateľa, takže Dylan by ma nechal tak? "Nerandím."
Ave spadli ústa. "Naozaj?"
"Naozaj."
"Prečo nie?"
Pokrčila som ramenami a pozrela na Jamesa, ktorý sa zdal odhodlaný nepozerať sa na Avu, pretože staval komplikovanú stavbu z hranolčekov. Nechystal sa pomôcť mi.
"Počúvaj," povedala Ava, opúšťajúc ju falošné správanie. "Je to len párty. Keď sa všetci s tebou zoznámia, prestanú na teba čumieť. Nie je to veľká vec. Je to len hodina alebo tak a potom už nebudeš musieť robiť znova. Pomôžem ti s vlasmi, mejkapom a vecami - môžeš si požičať jedny z mojich šiat, ak ti nebudú malé."
Uvedomuje si vôbec, že ma práve urazila? Snažila som sa odmietnuť, ale stále pokračovala.
"Prosím," povedala, jej hlas praskajúci úprimnosťou. "Nenúť ma prosiť ťa. Ja viem, že to pravdepodobne nie je to, na čo si zvyknutá z New Yorku, ale bude to zábava, sľubujem."
Sledovala som, ako sa na mňa pozrela bezmocným a prosebným pohľadom. Nechystala sa zobrať nie ako odpoveď. "Fajn," povedala som. "Ostanem hodinu. Ale nepotrebujem ani tvoj mejkap alebo šaty a potom to ma necháš na pokoji, v poriadku?"
Jej úsmev bol späť a tento krát nebol falošný. "Dohodnuté. Budem u teba o siedmej."
Po tom čo som načmárala na obrúsok svoju adresu, Ava prešla k svojmu stolu, bokmi odporne pohupujúc a prakticky každé mužské oko sa za ňou otočilo. Pozrela som na Jamesa, ktorý bol stále sústredný na stavanie tej absurdnej búdy. "Nejaká pomoc by sa hodila."
"Vyzerala si, že to zvládaš."
"Áno, nuž, díky za predhodenie vlkom." Natiahla som sa a zobrala som z podnosu hranolku, uisťujúc sa, že to bola tá držala stavbu. Rozsypala sa, ale nezdalo sa, žeby to Jamesovi vadilo. Namiesto toho si do úst vsunul ďalšiu hranolku a zamyslene prežúval.
"Nuž," povedal, keď prehltol. "Zdá sa, že si si oficiálne dohodla rande s diablom."
Zastonala som.
Ako som kráčala k autu po poslednom zvonení, dobehol ma James, hudba revela zo slúchadiek zavesených na jeho krku, ale aspoň bol ticho. Stále som bola nahnevaná, že nezasiahol a nepomohol mi s Avou, tak som čakala kým ma nedobehol pri aute, aby som tu dala na vedomie.
"Stratila som niečo?" povedala som, neschopná prísť na iný spôsob, ako to urobiť jasnejšie. Nechcela som sa s ním baviť.
"Čo? Nie, jasné, že nie. Ak hej, tak by som ti to dal." Jeho zmätok ma zmiatol. Vážne to nepochopil.
Váhala som s kľúčom v zámke, zvedavá, ako dlho to ešte bude trvať. Bolo to len pre dnešok, alebo budem musieť čakať, kým zanikne môj status novej kuriozity? Čumeli na mňa celý deň, ale nikto okrem Jamesa, Dylana a Avy sa ku mne nepriblížil. Nebolo som prekvapená. Všetci sa poznali už od plienok a je viac ako pravdepodobné, že svoje skupinky majú vytvorené už škôlky. Nemala som tu miesto. Vedela som to, vedeli to oni a ja som s tým bola dokonale spokojná.
"Nerandím."
Slová zo mňa vyšli skôr, ako som sa mohla zastaviť, ale teraz keď to už bolo povedané, musela som pokračovať.
"Ani doma som nerandila. Ja len - nerandím. Nie je to nič osobné. Nevyhováram sa. Vážne to tak myslím - nerandím."
Namiesto toho aby vyzeral sklamaný alebo skľúčený, James na mňa pozeral širokým modrými očami a prázdnym výrazom. Ako sekundy ubiehali, cítila som, že moja tvár sa zohrieva. Randenie so mnou bola zjavne tá posledná vec, ktorú mal na mysli.
"Myslím, že si pekná."
Zažmurkala som. Alebo možno nie.
"Ale ty si najmenej osmička a ja som štvorka. Nemáme povolené randiť. Spoločnosť to hovorí."
S pohľadom upretým naňho som sa snažila zistiť či to myslí vážne. Nevyzeral, žeby žartoval a zase na mňa pozeral, akoby čakal aj nejakú inú odpoveď ako odfrknutie.
"Osmička?" vyhŕkla som. Bola to jediná vec, s ktorou som mohla prísť.
"Možno deviatka, ak si dáš nejaký mejkap. Ale mám rád osmičky. Osmičky si to nenechajú stúpnuť do hlavy. Deviatky áno. A desiatky nevedia byť nič iné ako desiatky - ako Ava."
Myslel to vážne. Otočila som kľúčom v zámku, želajúc si, aby som mala mobil, takže by som mohla predstierať, že mi niekto volá. "Nuž... vďaka, asi."
"Nie je zač." Zastavil sa. "Kate? Môžem sa ťa niečo spýtať?"
Zahryzla som si do pery, aby som sa zastavila a nepoukázala na to, že už spýtal. "Jasné, ideš."
"Čo sa deje s tvojou mamou?"
Zamrzla som a môj žalúdok sa zavíril. Chvíľu som nič nepovedala, ale stále čakal na odpoveď.
Moja mama. Jej choroba bola to posledné, o čom som sa chcela baviť. Zdalo sa nesprávne niečo šíriť, tak ako som to nejako šírila okolo nej. A sebecky som si ju chcela nechať pre seba na týchto posledných pár dní, týždňov, mesiacov - ..veľa času, ktorý mi s ňou ostával, som chcela stráviť tak, aby sme to boli len ja a ona. Nebola nejaká čudácka šou, na ktorú by sa mohli pozerať alebo nejaká klebeta, ktorú by si mohli šepkať hore-dole a ja by som ich nenechala urobiť jej to. Nenechala by som ich skaziť jej spomienky.
James sa oprel o moje auto a v jeho očiach som videla iskričku súcitu. Nenávidela som byť ľutovaná. "Koľko času jej ešte ostáva?"
Prehltla som. Na niekoho s nulovými spoločenskými skúsenosťami vo mne mohol čítať ako v prekliatej knihe. Alebo som možno bola taká čitateľná. "Doktori jej dávali šesť mesiacov života, keď som bola prváčka." Zovrela som kľúč od auta tak silno, že sa mi kov zarezal do kože. Bolesť bola vítaným rozptýlením, ale nebolo to dosť, aby som sa zbavila hrče v mojom hrdle. "Už sa drží vážne dlhý čas."
"A teraz je pripravená."
Prikývla som meravo. Ruky sa mi triasli.
"A ty?"
Vzduch okolo nás sa zdal na september neprirodzene ťažký. Keď som sa znova sústredila na Jamesa, trápiac svoj mozog, aby som povedala niečo, čo by ho prinútilo odísť, predtým ako začnem plakať, uvedomila som si, že skoro všetky ostatné autá odišli.
James sa vedľa mňa natiahol a otvoril dvere. "Si dosť v poriadku, aby si sa odviezla domov?"
Bola som? "Áno."
Čakal, kým som si vliezla do auta a jemne sa za mnou zavrel dvere. Stiahla so si okienko akonáhle som naštartovala.
"Chceš odviesť?"
Usmial sa, nakláňajúc hlavu, akoby som povedala niečo mimoriadne. "Dosiaľ som domov chodil pešo každý jeden deň strednej, v daždi, snehu, čľapkanici, krupobití, nevadí. Si prvá osoba, čo mi ponúkla, že ma odvezie domov."
Začervenala som sa. "Nie je to veľká vec. Ponuka platí, ak chceš."
James na mňa moment zízal, ako keby ohľadom mňa robil istý druh rozhodnutia. "Nie, to je v pohode, prejdem sa. Ale dík."
Nebola som si istá či sa mám cítiť spokojná alebo vinná, že sa chcem cítiť spokojne. "Tak, vidíme sa zajtra."
Prikývol a ja som zaradila spiatočku. Tesne predtým, ako som stiahla nohu z brzdy, James znova stále pri okienku.
"Hej, Kate? Možno sa bude držať ešte o niečo dlhšie."
Nič som nepovedala, neveriac, žeby som si udržala pokoj. Sledoval ma, ako som vycúvala z miesta a keď som odbočila na hlavnú cestu, letmým pohľadom som zachytila, ako prechádza parkoviskom. Znova si nasadil jeho obrovské slúchadká.
Na polceste domov som musela zájsť a dať si čas na vyplakanie.
Mama strávila väčšinu tej noci zhrbená nad umývadlom vracaním a ja držaním jej vlasov. Časom prišlo ráno a Sofia, denná sestra, sa ukázala, mama mala sotva dosť energie, aby zavolala, ospravedlňujúc ma z hodín a obidve sme deň prespali.
Po ďalšom kole mrazivých nočných môr som sa zobudila niečo po štvrtej, moje srdce búšiace a moja krv chladná v žilách. Mohla som cítiť vodu naplňujúcu moje pľúca, ako som bojovala o nádych, mohla som stále vidieť tmavý vír krvi, ktorý ma obklopoval, akoby ma sťahoval nadol a čím viac som bojovala, tým hlbšie som sa ponárala. Trvalo mi niekoľko minút upokojiť sa a keď som mohla znova vyrovnane dýchať, naniesla som si trochu korektoru pod oči, aby som zakryla tmavé kruhy. Posledná vec, ktorú som chcela, bolo, aby sa ešte mama o mňa bála.
Keď som ju šla skontrolovať, Sofia sedela na stoličke pred dverami, jemne si hmkajúc , ako plietla niečo, čo vyzeralo ako polovica hnedofialového svetra. Vyzerala tak veselo, žeby ste nikdy nevedeli, že moja mama zomiera na druhej strane dverí.
"Je hore?" povedal som a Sofia potriasla hlavou. "Dali ste jej o štvrtej lieky?"
"Samozrejme, drahá," povedala láskavo a klesli mi ramená. "Ideš dnes na párty?"
"Ako o tom viete?"
"Tvoja mama to zmienila," povedala. "Pôjdeš tam v tomto?"
Pozrela som sa dole na svoje pyžamo. "Nejdem." Bola to hodina s mojou mamou, ktorú som nikdy nemusela dostať späť a už nám ich veľa spolu neostávalo. Sofia nesúhlasne mľaskla a ja som sa na ňu škaredo pozrela. "Neurobili by ste to isté, ak by to bola vaša mama? Radšej večer strávim s ňou."
"Je to to, čo by pre teba chcela?" povedala Sofia, ako skladala svoje pletenie. "Aby si odložila svoj život, pokým čakáš, kým zomrie? Myslíš, že to by ju urobilo šťastnou?"
Pozrela som sa preč. "Je chorá."
"Bola chorá včera a bude chorá aj zajtra," povedala Sofia jemne. Cítila som jej teplú ruku na mojej a odtiahla som sa, pevne prekrižujúc ruky cez hruď. "Chcela by, aby si mala večer pre seba."
"To neviete," vyštekla som, môj hlas chvejúci sa emóciami, ktoré odmietli ostať pochované. "Nepoznáte ju, tak sa prestaňte tváriť, že hej."
Sofia vstala a opatrne urovnala svoje pletenie na stoličke. "Viem, že všetko o čom hovorí, si ty." Usmiala sa na mňa smutným úsmevom, ktorý som nezniesla vidieť, tak som sa radšej pozrela na koberec. "Nechce nič viac, iba vedieť, že bez nej budeš šťastná a v poriadku. Nemyslíš, že hodina alebo dve tvojho času by nestáli za to, aby mala trochu mieru a pocitu istoty?"
Zaškrípala som zubami. "Samozrejme, ale -"
"Ale nič." Narovnala plecia a napriek tomu, že sme boli rovnako vysoké, zrazu vyzerala oveľa vyššia. "Chce, aby si bola šťastná a môžeš jej dať aspoň toľko, že dnes pôjdeš von a urobíš si priateľov. Ja tu zostanem a uistím sa, že bude o ňu postarané a nie neberiem ako odpoveď."
Nepovedala som nič, zízala som na Sofiu, zatiaľ čo moja tvár horela hnevom a frustráciou. Ona mi zízanie oplatila, ani trochu neustupujúc, až som sa nakoniec musela odvrátiť. Nevedela, aká je pre mňa cenná každá minúta a nebol žiadny spôsob, ako ju to prinútiť pochopiť, ale mala pravdu ohľadom mojej mamy. Ak ju to urobí šťastnou, tak to urobím.
"Fajn." Otrela som si oči rukávom. "Ale ak sa jej niečo stane, kým budem preč -"
"Nestane," povedala Sofia, srdečnosť opäť v jej hlase. "Prisahám, že nestane. Možno si ani nevšimne, že si preč a keď sa vrátiš, budeš mať príhodu na rozprávanie, no nie?"
Ak mala Ava svoje metódy, bola som si istá, že budem.
 

12 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 monika monika | 22. července 2012 v 20:12 | Reagovat

dakujem za preklad uz sa tesim na dalsiu :D

2 Terka Terka | 22. července 2012 v 22:38 | Reagovat

díky :-)

3 katy katy | 23. července 2012 v 18:23 | Reagovat

vyzera to byt zaujimava knizka.... dufam ze dalsia kapitola bude coskoro a dik za preklad :)

4 lyra lyra | 24. července 2012 v 14:09 | Reagovat

bože to je smutné jak svina! vdaka..t eším sa na okamih ked to začne byť lepšie

5 ivana ivana | 30. července 2012 v 6:06 | Reagovat

strašne dlho vám trvá to prekladanie, nemá význam sem chodiť

6 Vaperrys Vaperrys | 1. srpna 2012 v 13:06 | Reagovat

Tak si to překládej sama, když ti vadí počkat :D Ačkoli se to zdá zvláštní, překladatelka má možná o prázdninách lepší věci na práci než sezení za počítačem a překládání :D

7 nicoll_a nicoll_a | 1. srpna 2012 v 18:06 | Reagovat

[5]: kapitoly sú preložené aj odoslané, len baby teraz nemôžu pridávať, tak prepáč, že niekto má okrem tohto aj iný život...

8 ivana ivana | 2. srpna 2012 v 22:09 | Reagovat

však Vy ste chceli prekladať

9 nicoll_a nicoll_a | 2. srpna 2012 v 23:55 | Reagovat

[8]: veď aj prekladáme, len nie 24/7

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama