.

6.kapitola - Starcrossed 1/3

25. března 2012 v 11:07 | Niki |  Starcrossed


Ďalšia kapitola hotová. No odchádzam na dva týždne do Španielska a tam nebudem mat čas prekladať. Takže ďalšiu pošlem až keď sa vrátim. Dúfam, že to nevadí. :)


V suchej krajine bola noc. Helen bola prekvapená, že aj tu môže byť. Až tak ju to zmiatlo, že sa zakolísala, neistá kde je. Po chvíli jej došlo, že je naozaj v suchej krajine, no terén bol oveľa rovnejší a otvorenejší. Tmavá prázdna obloha sa nejakým spôsobom zdala byť nižšia a ťažšia. Potom sa pozrela za seba. Chvíľu jej trvalo, kým jej došlo čo tam vidí.
Pár kilometrov od nej bola čiara medzi krajinou a oblohou, kde sa plochá nočná krajina menila na oveľa známejšiu dennú kamenistú krajinu. Odlišné časové zóny stáli vedľa seba ako dve maľby v umeleckom štúdiu, nehybné, nemenné a obe rovnako skutočné. Čas tu bol miestom a nikdy sa nemenil. Nejako to dávalo zmysel.
Helen sa pohla. V nočnej verzii bola zima a jej zuby sa zbytočne triasli. V dennej krajine nebola žiadna úľava od tepla, preto vedela, že v nočnej jej nebude teplo, bez ohľadu na to, ako veľmi si trela ruky a triasla sa. Zbadala niekoho pred sebou. Panikáril.
Ponáhľala sa smerom k nemu, až kým neuvidela, že to bol Lucas. Bol na rukách a kolenách, choval sa akoby bol slepý, ležal na ostrých kameňoch, ktoré sa mu zarezávali do okrajov ruky. Bol veľmi vystrašený. Zakričala na neho, no nemohol ju počuť. Kľakla si k nemu a chytila jeho tvár do svojich rúk. Najprv sa od nej odtrhol, no potom sa k nej s úľavou natiahol. Mrmlal jej meno, no žiadny zvuk nevyšiel. V jej rukách sa cítil veľmi spokojne. Aj keď bol veľmi vystrašený, prinútila ho postaviť sa s trasúcimi nohami. Ticho plakal, Helen vedela, že ju žiadal, aby ho tam nechala. Bol taký vystrašený, že sa nevedel hýbať, no ona ho tam nemohla nechať, lebo by nikdy neopustil túto nočnú studenú krajinu.
Aj keď sa snažil kričať, donútila ho vstať a kráčať.
* * *
Helen cítila neuveriteľnú bolesť. Chcela kričať, no nemala žiadnu silu, aby vydala nejaký zvuk. Vedľa seba počula oceán, no nemohla otvoriť oči, aby zistila, kde je. Cítila, že hlavu mala jemne položenú na niečom, zatiaľ čo ležala na bruchu. Vďačne sa usmiala. Niečo utlmilo jej pád a jemne ju to zdola podporilo. Keď si rozdelila bolesť na údery srdca, sústredila sa na ten kúsok šťastia, ktorý ju zachránil. Po desiatom údere srdca narátala do dvadsať. Po dvadsiatom sa snažila vydržať do štyridsať a tak ďalej. Pod sebou počula ďalší stály rytmus, a po krátkom čase, jej srdce bolo zosynchronizované zo zvukom, niečoho, čo bolo pod ňou. Bili spolu, podporovali sa navzájom. Vydržali to, veľmi, veľmi pokojne.
* * *
Po dobe, ktorá sa Helen zdala ako hodiny, bola ešte stále neschopná sa pohnúť, ale aspoň už konečne mohla otvoriť oči a sústrediť sa. Všetko čo mohla vidieť v popri tej tme a oslepujúcich zábleskov z neďalekého majáku bol piesok. Pod jej tvárou bolo teplé tričko. Po chvíli si uvedomila, že pod ňou niekto bol. Ležala na hrudi chlapca. Jeho dýchanie ju jemne hojdalo. Vydýchla. Delesov chlapec ju zachytil.
"Helen?" spýtal sa Lucas, jeho hlas bol slabý a nezvučný. "Vydaj nejaký zvuk. Ak žiješ," ledva sa mu podarilo povedať. Neznel akoby sa ju chystal zabiť, takže mu odpovedala.
"Žijem. Nemôžem sa hýbať," zašepkala mu späť. Každá slabika, ktorú vydala jej spôsobovala neuveriteľnú bolesť.
"Vydrž. Počúvaj vlny. Upokoj sa," povedal, akoby jej telo z neho vytlačilo všetok zvuk.
Helen vedela, že by nedokázala ani zdvihnúť ruku, takže sa iba uvoľnila, ako jej povedal a sledovala ako sa svet znova začal hojdať s každým jeho nádychom. Čakali v nepravidelnom svetle majáka, počúvali, ako vlny narážajú do piesku.
* * *
Ako si na utrpenie začínala zvykať, začínala si aj všímať nejaké veci na svojom tele. Z toho čo mohla vidieť, sa zdalo, že zvonka vyzeralo normálne, no zvnútra sa cítila lepkavo a mäkko, akoby bola čerstvo roztopená ako čokoláda. Jej kosti ledva podporovali svaly a tkanivá a v jadre cítila teplé svrbenie. Rozoznala ten pocit, ako niečo čo už raz zažila, keď sa učila jazdiť na skútri a spadla z neho. Jedna jej časť vedela, že mala zlomenú ruku, no keď sa dostala na röntgen, ruka bola ako nová. To svrbenie znamenalo, že sa hojí.
Nejako spadla z oblohy a prežila to. Naozaj bola príšera. Netvor. Možno dokonca čarodejnica. Začala plakať.
"Neboj sa," podarilo sa Lucasovi rýchlo povedať.
"Tá bolesť prejde."
"Mala by som byť mŕtva," povedala ticho. "Čo je zle so mnou?"
"Nie. Nie zle. Si jednou z nás," povedal s oveľa silnejším hlasom. Hojil sa tak rýchlo ako Helen.
"A to je čo?"
"Nazývame sa Potomkovia," povedal.
"Potomkovia?" zamumlala, spomínala si na definíciu jedného z opovrhovaných slov Hergieho. "Potomkovia čoho?"
Lucas jej odpovedal. Helen ho počula, ale nechcela. Slovo poloboh bolo tak ďaleko od toho čo chcela počuť. Pripravovala sa na niečo oveľa strašidelnejšie, možno aj diabla, ktorý ju spravil akou bola.
"Hm?" vyhŕkla hlúpo, taká zmätená, že prestala plakať. Jej hlava poskakovala a uvedomila si, že Lucas sa smeje.
"Au. Nenúť ma. Smiať sa," povedal, aj keď jeho hruď naďalej nadskakovala.
Bolo vtipné, že jej hlava tiež poskakovala, tak sa tiež začala smiať a ľutovala, že nevie prestať. Bolo to akoby tá bolesť bola taká hrozná, že sa musela smiať aby sa jej zbavila.
"To vážne bolí," povedal a začal sa ovládať.
"Ak prestaneš, prestanem aj ja," povedala a tiež sa snažila upokojiť.
Po krátkom smiechu sa obaja ticho vrátili k ovládaniu bolesti, čakali aby sa ich telá dali znovu dokopy. Aj cez bolesť sa zdalo, že čas už plynul pokojnejšie. Cez jedno ucho mohla Helen počuť stabilné búšenie Lucasovho srdca a cez druhé počula čajky. Začínalo svitať a konečne za posledných pár týždňov, sa cítila v bezpečí.
"Prečo ťa už viac nenenávidím?" spýtala sa, keď už mala pocit, že dokáže povedať celú vetu.
"Práve som rozmýšľal nad tým istým. Myslím, že Fúrie sú preč." Lucas si zhlboka vydýchol, akoby obrovský kameň spadol z jeho hrude, aj keď Helen vedela, že jej hlava bola asi tak ťažká ako bowlingová guľa. "Chvíľu, kým sme boli vo vzduchu som mal strach. Bolo veľmi ťažké sa pripojiť k tebe."
"My? Och, ty vieš lietať!" uvedomila si Helen. Spomenula si, ako sa Lucas zvykol objaviť a potom len tak zmiznúť, takže to ho počula ako pristával a odlietaval. Nikdy ho nevidela lietať lebo nikdy ju ani nenapadlo pozrieť sa hore.
"Ako si sa dostal podo mňa?" spýtala sa a opatrne sa začala posúvať.
"Chytil som ťa. Videl som ako si omdlela a spomalil som tvoj pád ako to len šlo, ale už sme boli veľmi blízko zeme, keď sa mi podarilo chytiť ťa." Tiež sa posunul, potom sebou trhol v bolesti. "Nemôžem uveriť, že žijeme."
"Ani ja. Myslela som si, že sa ma chystáš zabiť, ale namiesto toho si ma chytil," povedala stále ohromene. "Zachránil si mi život."
Bolo to, akoby ten pád z nej vyrazil všetku zlosť. Necítila žiadnu nenávisť k Lucasovi. Cítil tlak jeho rúk na chrbte ako sa mierne nadvihli a znova klesli.
"Už vychádza slnko," povedal Lucas po chvíľke. "Dúfam, že moja rodina nás uvidí."
"Všetko čo vidím ja je tvoj hrudník a hromada piesku. Kde to sme?"
"Na spodku nášho pristávacieho kráteru na pláži Great Point Light a na najtenšej vrstve piesku v severnej časti ostrova Nantucket."
"Takže...ľahko sa to dá nájsť," zavtipkovala Helen.
"Prakticky na mojej záhrade," pridal sa Lucas a bolestne sebou trhol. Na chvíľu sa odmlčal. "Kto si?" konečne sa spýtal.
"Helen Hamiltonová," odpovedala neisto, netušila na čo naráža. Priala si, aby mohla vidieť jeho tvár.
"Meno tvojho otca je Hamilton, ale to nie je tvoj Dom," povedal. "Za normálnych okolností Potomka, by si mala mať meno tvojej matky a nie smrteľné meno tvojho otca. Kto bola ona?" spýtal sa, akoby to už plánoval celú noc.
"Beth Smithová."
"Jasné. Beth Smithová," povedal sarkasticky.
"Čo?"
"No, Smithová je určite iba prezývka."
"To nemôžeš vedieť. Nevieš o nej nič. Ako môžeš povedať, že to nie je meno mojej matky?" spýtala sa Helen obranne.
Nikdy nepoznala svoju matku a on tvrdil, že o nej vie niečo viac. No musela uznať, že možno aj vedel. Prvý krát za pár hodín si uvedomila, že na ňom leží, no viac už nechce. Pokúsila sa preniesť svoju váhu na ruky, no pálčivá bolesť jej v tom zabránila. Po niekoľkých pokusoch dostať sa z neho to vzdala.
Cítila, ako sa usmieva a napína ruky v prípade, že by sa jej to podarilo.
"Viem, že tvoja mama sa nevolala Smithová lebo ty vieš lietať, Helen, a teraz prosím vydrž. Bolí to," povedal úprimne.
"Prepáč," náhle si uvedomila, že si zobral na seba nápor jej tela pri páde. Jeho zranenia boli pravdepodobne oveľa horšie ako tie jej, a tie boli príšerné. Pri sledovaní ako piesok mení farbu zo šedej na ružovú a potom na korálovú s vychádzajúcim slnkom, pomyslela si, že to bol iba druhý východ slnka, ktorý v posledných dňoch videla. Z tých dvoch sa jej viac pozdával tento. Síce cítila neuveriteľnú bolesť, no taktiež bola nažive a oslobodená od zlosti. Helen si neuvedomovala aké strašné to bolo, až kým sa jej nepodarilo zbaviť sa toho.
Začula hlas, ktorý volal Lucasove meno a uvedomila si, že sú v nebezpečenstve, bezbranne ležiaci v tej jame. Nechcela aby ju našli. Čo ak sa Fúrie vrátia spolu zo zvyškom jeho rodiny?
"Tu!" zakričal Lucas slabo.
"Počkaj," prosila ho Helen. "Čo ak ma zbadajú a ešte stále budú vidieť Fúrie? Nemôžem sa brániť v takomto stave."
"Nikto ti neublíži," sľúbil a natiahol ruky okolo nej.
"Hector..." začala.
"... sa bude musieť dostať najprv cezo mňa," povedal odhodlane.
"Lucas?" povedala jemne, nechcela ho uraziť.
"Áno," odpovedal so smiechom, pochopil kam mierila. "Viem, že práve teraz nie som ako niekto z tajnej služby, ale ver mi. Nenechám nikoho z nich, aby ti ublížili, ani veľkého, zlého Hectora. Vieš, neni až taký strašný ako si myslíš." Podarilo sa mu nakloniť hlavu, aby videl jej oči.
"Si jeho bratranec. Musíš si o ňom myslieť len to najlepšie."
"Tak to nechám na tebe. Nemôžem nás schovať, ale nebudeme na nich ani kričať ak to nechceš," povedal a nechal svoju hlavu znova klesnúť.
Ležali tam a počúvali ako jeho rodina volala jeho meno znova a znova, ale Lucas dodržal to čo povedal. Nevydal žiadny zvuk, no pohol sa, keď začul Cassandrin vyčerpaný hlas. Znela zúfalo a vystrašene. Oni všetci. A bola to Helenina vina. Po nejakej chvíli to už nemohla vydržať.
"Tu!" zakričala Helen, ako len mohla. "Sme tu!"
"Si si istá?" spýtal sa Lucas opatrne.
"Nie." nervózne sa zasmiala pred tým než znova zakričala, tentoraz s Lucasovou pomocou.
Počuli veľa kričania na pláži a zvuky bežiacich nôh na piesku. Potom Helen zacítila ako sa Lucas snaží posunúť svoju hlavu, aby videl na osobu stojacu nad nimi.
"Ahoj, oci," povedal ospravedlňujúco.
Castor zamrmlal nejakú kliatbu, ktorej Helen nerozumela, no význam pochopila. Potom začal vydávať rozkazy a Helen cítila ako niekto pristál vedľa nej.
"Bohovia moji," zašepkala si Ariadne pre seba. "Helen? Pokúsim sa ťa posunúť. No najprv budem musieť trocha urýchliť hojenie kostí. Bude to trochu horúce, ale neboj sa, liečenie a jedným z mojich a Jasonovych talentov. Jase, poď sa postaraj sa o jej nohy," zakričala hore. Helen zacítila ďalšie pristátie a potom cítila ako dvojčatá jemne položili svoje ruky na jej nohy a ruky. Vnútri jej kostí cítila pálenie, ktoré bolo takmer neznesiteľné, rozmýšľala, že by jej bolo lepšie bez akéhokoľvek "hojenia". Pred tým, než ich začala prosiť, pálenie našťastie prestalo. Dvojčatá narátali do troch a potom ju opatrne obrátili na chrbát, akoby bola palacinka. Helen sa snažila byť statočná, no nemohla zastaviť výkrik. Každý sval, každý kúsok pokožky a každá kosť v tele bola znova v bolesti akoby niekto naplnil jej krvný obeh s horúcimi horiacimi črepinami skla.
Zaťala zuby a zhlboka sa nadýchla, pred tým než nabrala odvahu otvoriť oči. Keď to urobila, uvidela Ariadnine svietiace oči, lemované rovnako dlhými riasami ako mal Jason, dívala sa na ňu so súcitom. Opatrne študovala Heleninu tvár a potom sa na ňu unavene usmiala. Ariadne vyzerala vyčerpane, akoby ju to stálo za to, čo spravila Helen. Jej pery mali popolavú farbu miesto obvyklej čerešňovo červenej a jej dlhé gaštanové vlasy sa lepili na spotené čelo.
"Neboj sa. Tvoja tvár sa už vracia do svojho pôvodného tvaru. Budeš vyzerať rovnako vynikajúco ešte pred súmrakom," povedala a upokojujúco Helen uhladzovala vlasy. "Vydrž chvíľu, hneď budem späť."
Helen sa porozhliadla. Po prvý krát uvidela, kde s Lucasom strávili noc. Chvíľu jej trvalo, než si uvedomila, že boli v diere hlbokej asi dva metre a šesť metrov širšej, a ešte dlhšie jej trvalo všimnúť si, že bola vytvorená z ich tiel keď spadli. Cítila ako jej voda z piesku presakuje do trička a uvedomila si, že Lucas musel celú noc ležať na studenom vlhkom piesku. Obrátila hlavu na stranu, aby sa na neho mohla pozrieť.
Videla na ňom jemný odtlačok svojho tela a jeho hruď prepadla z jej váhy hlavy a ramien. Na jeho tvári bol bledý úškľabok. Pohmkával si niečo, akoby chcel, aby jeho hlas vydával aj niečo iné okrem náreku. Jeho otec nad ním stál, hľadel mu priamo do očí a ticho niečo hovoril. Videla ako Lucas slabo prikývol, hrýzol sa do spodnej pery a zhlboka sa nadýchol od napätia. Jeho hruď sa rozšírila do normálnejšieho tvaru, vydýchol si a začal dychčať akoby práve zodvihol niečo veľmi ťažké. Slza vytiekla z kútiku jeho oka a vliala sa do jeho vlasov.
Otec mu povedal niečo upokojujúce, potom sa ľahko vytiahol z diery a začal sa zhovárať s Hectorom. Po niekoľkých minútach, ako sa snažil upokojiť svoj dych, obrátil hlavu na stranu, aby sa znova mohol pozrieť na Helen.
"Myslím, že najhoršie je za nami," povedal a stisol jej ruku.
Neuvedomila si, že sa držia za ruky, no zdalo sa jej to v poriadku. Tiež ho jemne stisla a usmiala sa. Vyzeral hrozne. Oveľa horšie, než si Helen myslela.
"Hej, kúsok koláča," povedala veselo, aby ho rozptýlila. "Čo robíš budúci piatok večer?"
"Čo máš na mysli?"
"Mohli by sme skúsiť narážať do seba autami," navrhla veselo.
"To som robil minulý víkend s Jasom," povedal s predstieraným ľutovaním.
"A čo tak ísť do zoo a pridať sa k levom?" dodala rýchlo, aby sa radšej sústredil na ňu, než na svoj hrudník.
"Blbý Rímsky druh boja. Nemáš niečo originálnejšie?"
"Niečo vymyslím," varovala ho.
"Neviem sa dočkať," vydýchol a obrátil sa od nej, keď ním prešla ďalšia vlna bolesti.
"Hej! Menšia pomoc?" zakričala Helen, keď zbadala Lucasove chvenie. "Lucasovi nie je najlepšie!"
"Nie, nie je," začula Cassandrin horký hlas niekde vedľa svojich nôh. Helen si nevšimla, že niekto je s nimi v diere, zatiaľ čo sa s Lucasom držali za ruky a žartovali spolu. Zdalo sa jej, že Cassandre sa veľmi nepáčilo čo videla.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 terushka terushka | E-mail | 25. března 2012 v 11:41 | Reagovat

No...páni. Úplně jsem čuměla! :D Najednou jsou z nich takový dvě hrdličky, jo? xD A umí lítat??? No pecka!
Děkuju za překlad..;)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama