.

16.kapitola - Matched

29. února 2012 v 12:26 | Elisa |  Matched

C sa mi darilo čoraz lepšie. Keď som prišla na turistiku, takmer šprintom som vybehla na vrchol. Náhlivo som sa ohlásila u príslušníka a posadila sa ku Kyovi. Kým stihol čokoľvek povedať, zobrala som palicu a napísala do bahna pod nohami C.




"Čo bude ďalšie?" spýtala som sa ho a on sa rozosmial.

"Vieš, na to ma vôbec nepotrebuješ. Môžeš sa to naučiť aj sama," povedal mi. Môžeš sa pozrieť na písmená v písačke alebo čítačke.

"Tie sú iné," namietla som. "Nespájajú sa ako tie tvoje. Také písmo som už videla, ale neviem, ako sa volá."

"Písané," prezradil mi ticho. "Ťažšie sa číta, ale je krásne. Je to jeden zo starých typov písma."

"No a ja by som sa ho chcela naučiť." Nechcela som len kopírovať ostré, hranaté písmená, ktoré sa používali v strojoch. Viac sa mi páčili krivky a obliny toho Kyovho písma.

Nenápadne sa obzrel po príslušníkovi, ktorý bojovne gánil do lesa, akoby chcel všetkých varovať, nech sa neopovážia spadnúť a vytknúť si členok. Neostávalo nám veľa času.

"Čo bude ďalšie?" spýtala som sa znova.

"A," odvetil a ukázal mi, ako napísať malé a s kvačkou na začiatku a konci, aby sa dalo spojiť s predchádzajúcimi a nasledujúcimi písmenami. "Lebo to je druhé písmeno v tvojom mene." Chytil paličku tesne nad mojou rukou.

Nahor, naokolo, nadol.

Jemne mi viedol ruku. Pri pohybe nadol sa ma dotýkal silnejšie, nahor trocha slabšie. Od sústredenia som si hrýzla pery. Alebo to možno nebolo od sústredenia, ale preto, že som sa neodvážila ani dýchať, kým to písmeno neskončíme. Nakoniec sme ho dopísali až priveľmi rýchlo.

Vyzeralo perfektne. Roztrasene som si vydýchla. Chcela som sa pozrieť Kyovi do tváre, namiesto toho mi však oči skĺzli na naše ruky - tak blízko pri sebe. V tomto svetle jeho ruky nevyzerali až také červené. Boli skôr hnedé a silné. Cieľavedomé.

Medzi stromami sa čosi pohlo. Obaja sme naraz pustili palicu.

Na čistinu dorazila Livy. Ešte nikdy neprišla tretia a teraz bola celá bez seba od nadšenia. Kým sa rozprávala s príslušníkom, spolu s Kyom som vstala a nenápadne zadupala to, čo sme napísali.

"Prečo sa prvé učím písmená zo svojho mena?"

"Preto, lebo aj keby si sa nenaučila nijaké ďalšie, budeš mať aspoň niečo," vysvetlil mi Ky a pozrel sa na mňa, aby sa uistil, že chápem, čo hovorí - čo sa ma chce spýtať. "Chcela by si sa naučiť písať aj niečo iné?"

Prikývla som a jemu sa rozjasnili oči. Rozumel mi.

"Tie slová z papiera?" šepol pokukujúc po Livy a príslušníkovi.

"Áno."

"Pamätáš si ich?"

Opäť som prikývla.

"Každý deň mi z nich kúsok povedz," navrhol, "a ja si ich budem pamätať za teba. Potom ich budeme vedieť dvaja."

Už nám nezvyšovalo veľa času do chvíle, keď k nám pristúpi Livy, príslušník alebo niekto iný, no aj tak som sa na chvíľu zarazila. Keď mu to poviem, vravela som si, dostanem sa do ešte horšej situácie ako predtým. Ohrozím tým aj jeho - a budem mu musieť dokonale dôverovať.

Môžem to urobiť? Pozrela som sa na výhľad z vrcholu. Obloha mi neponúkala žiadnu odpoveď. Kupola radnice v diaľke mi pomohla ešte menej. Spomenula som si, ako som cestou na partnerský banket myslela na anjelov zo starých bájí. Ani teraz som nijakých nevidela. Ani jeden nezletel z neba, aby mi šepol do ucha, čo mám robiť. Môžem veriť chalanovi, ktorý píše palicou do blata?

Niečo v hĺbke - srdce alebo možno duša, bájna súčasť človeka, o ktorú išlo anjelom - mi vravelo, že môžem.

Naklonila som sa k nemu. Nepozeral sme sa na seba; obaja sme upierali zrak dopredu, aby sme nevzbudili podozrenie v nikom, kto sa náhodou pozrie naším smerom. Zašepkala som mu tie slová. Srdce sa mi napínalo na prasknutie, pretože som tie verše prvý raz hovorila nejakému človeku. Do noci nedobrej nekráčaj vo fraku. Starec má burácať v konci dňa, besniť a plápolať, vzdorovať súmraku.

Ky zavrel oči.

Keď ich znova otvoril, vtisol mi do dlane čosi z drsného papiera. "Len tak cvične sa na to pozri," prikázal mi. "Potom to znič."

---

Nevedela som sa dočkať, kedy sa skončí škola aj triedenie a budem sa môcť pozrieť na to, čo mi dal. Vyčkala som, kým som neostala sama u nás doma v kuchyni. Večeru s ostatnými som nestihla, pretože som mala predĺženú večernú zmenu. Počula som, ako sa Bram s otcom hrajú na porte, a tak som s pocitom relatívneho bezpečia siahla do vrecka po Kyov tajomný dar.

Servítka. Mojou prvou reakciou bolo sklamanie. Načo mi je servítka? Bola celkom obyčajná, aké sa dávajú v školskej jedálni, arboréte aj všade inde. Najradšej by som ju bola hneď hodila do spaľovača.

Ale...

Keď som ju rozložila, vnútri sa ukázali slová. Nádherné slová, ručne písané slová. Slová s krásou dňa na vrchole zeleného kopca, plného vetra v korunách stromov a rozkošné aj v našej bielo-modrej kuchyni s neprestajným hučaním spaľovača v pozadí. Temné, kľukaté, rozvírené slová na hnedom papieri. Tam, kde sa ich dotkla vlhkosť, boli trocha rozpité.

A nielen slová. Aj mi k nim niečo nakreslil. Celá servítka bola pokrytá čiarami a významami. Nebol to obrázok, nebola to báseň ani text piesne, hoci moja trénovaná myseľ tam nachádzala stopy tohto všetkého. Nedokázala som to nikam zaradiť. Nič také som ešte nikdy nevidela.

Uvedomila som si, že vlastne neviem, čím sa takéto veci robia. Všetky slová, ktoré som trénovala ja sama, boli iba vo vzduchu alebo v prachu na zemi. Kedysi na to existovali špeciálne nástroje, nevedela som však aké. Ešte aj naše štetce v škole boli pripevnené k umeleckému displeju lankom a naše obrázky sa vymazávali prakticky okamžite po tom, čo sme ich dokončili. Ky musel poznať tajomstvo staršie ako starý otec, jeho mama a všetci ľudia pred nimi. Vedel, ako to robiť. Ako tvoriť.

Dva životy, napísal mi.

"Dva životy," šepla som si. Tie slová viseli vo vzduchu, prislabé na to, aby ich port zaznamenal medzi inými zvukmi v dome. Vlastne boli také tiché, že som ich takmer nepočula pre tlkot vlastného srdca. Bilo mi rýchlejšie ako kedykoľvek predtým, či to bolo v lese alebo na bežeckom páse.

---

Mala by som odísť do svojej izby, kde mám aké-také súkromie, posteľ a okno. Skriňu, v ktorej visia moje normošaty, nehybné a neživé. Nedokázala som to. Nevedela som odtrhnúť zrak od tých čiar. Spočiatku som nechápala, čo zobrazujú, no potom som si uvedomila, že je to on. Bol tam dvakrát, raz na každej strane zloženej servítky. Prezradila ho rázna brada, tvar očí, štíhlosť a sila jeho tela. Niektoré miesta nechal voľné - ruky a to nič, čo v nich držal, aj keď ich mal na oboch obrázkoch dlaňami nahor.

Tam sa však podoba medzi tými dvoma obrázkami končila. Na prvom hľadel na čosi na oblohe a vyzeral mladší, s otvorenou tvárou. Zdalo sa, že možno má ešte plné ruky. Na druhom bol starší, tvár mal užšiu a pozeral sa do zeme.

Pod nimi stálo: Ktorý z nich som ja? Nepýtam sa a oni nevravia.

Dva životy. Mala som pocit, že to celkom dobre chápem. Jeho život pred tým a po tom, ako prišiel k nám. Čo však myslel tým riadkom s veršom z básne alebo možno pesničkového textu?

"Cassia?" zavolal na mňa od dverí otec. Bleskovo som schovala servítku k fóliovej miske a oboje zobrala ku košu a spaľovaču.

"Áno?"

Aj keby to videl, je to len servítka, vravela som si, pozerajúc na štvorec hnedého papiera v miske. Pálime ich po každom jedle, upokojovala som sa, a je to správny druh papiera, nie taký, aký mi dal starý otec. Spaľovač nezistí nič podozrivé. Ky ťa nechce ohroziť.

Zdvihla som oči k otcovi.

"Na porte máš správu," oznámil mi. Na to, čo som niesla k spaľovaču, sa ani nepozrel. Sústredil sa na moju tvár, akoby vedel, čo si myslím. Možno práve tam sa skrývalo ozajstné nebezpečenstvo. Usmiala som sa a predstierala, že ma nič netrápi.

"Je to Em?" Hodila som misku do koša. Už ostala iba servítka.

"Nie," odvetil. "Funkcionár z ministerstva partnerských vzťahov."

"Aha." Len tak akoby nič som hodila servítku do spaľovača. "Hneď som tam," povedala som otcovi. Z potrubia sa vyvalilo trocha horúčavy, keď tam niekde na konci zhorel Kyov papier, a mne napadlo, či si vôbec v živote niečo aj uchovám. Báseň od starého otca, kreslený príbeh od Kya...To naozaj musím vždy všetko zničiť?

Ky ti prikázal, aby si to spálila, pripomínala som si. Človek, čo napísal tú báseň, už nežije, ale Ky áno. Musíme to robiť takto. Musíme si dávať pozor.

Odišla som za otcom na chodbu. Bram na mňa škaredo zazeral, lebo mu ten telefonát prerušil hru. V nádeji, že zakryjem nervozitu, som doňho akože pobavene štuchla a pristúpila k portu.

Toho funkcionára som ešte nikdy nevidela. Bol to príjemný statný muž - vôbec nie asketický typ, aké som si zvyčajne spájala s ministerstvom partnerských vzťahov. "Ahoj, Cassia," pozdravil ma. Golier uniformy mal natesno a v kútikoch očí vrásky od smiechu.

"Dobrý večer." Potlačila som nutkanie pozrieť si na ruky, či ich nemám zamazané od Kyových slov, a namiesto toho som sa uprene pozerala na muža.

"Od tvojho banketu už uplynul mesiac."

"Áno, pane."

"Ostatné partnerské dvojice si pripravujú svoje prvé stretnutie cez port. Celý deň som na to dozeral. Samozrejme, bolo by trápne, keby sme ti s Xandrom pripravili formálny rozhovor cez port." Pobavene sa zasmial. "Nemyslíš?"

"Súhlasím, pane."

"Spolu s kolegami z komisie som sa rozhodol, že pre vás dvoch bude rozumnejšie, keď si urobíte spoločný výlet. Pravdaže, pod funkcionárskym dozorom, tak ako ostatní partneri pri rozhovore cez port."

"Pravdaže." Kútikom oka som zaregistrovala, že ma od dverí pozoruje otec. Dával na mňa pozor. Bola som rada, že tam je. Myšlienka, že strávim nejaký čas s Xandrom, pre mňa nebola ani nová, ani strašidelná, no predstava, že pri tom bude asistovať funkcionár, bola prinajmenšom čudná.

Dúfam, že to nebude tá žena od fontány, napadlo mi náhle.

"Budem pripravená."

Funkcionár ukončil spojenie a port zapípal na znamenie, že máme čakajúci hovor. "Dnes večer sme akísi populárni," povedala som otcovi. Bola som rada, že sa niečo deje, lebo tak som nemusela hovoriť o výlete s Xandrom. Otec sa s nádejou postavil k portu. Volala mama.

"Cassia, nechaj nás s otcom chvíľu osamote," prikázala mi po pozdrave. "Dnes večer nemám veľa času a potrebujem mu povedať zopár vecí." Vyzerala unavene a ešte vždy mala na sebe pracovnú uniformu s výložkami.

"Pravdaže," odvetila som.

Ktosi zaklopal na dvere, a tak som šla otvoriť. Bol to Xander. "Do večierky ešte máme pár minút," povedal mi. "Nechceš si so mnou sadnúť dolu na schody?"

"Jasné, že chcem." Zavrela som za sebou dvere a išla s ním von. Nad nami svietila vchodová lampa a celý svet - alebo aspoň celé sídlisko Javory - mohol vidieť, ako sedíme vedľa seba na betónových schodoch. S Xandrom to bolo príjemné celkom inak ako s Kyom.

Ale aj tak... Či už s Xandrom alebo s Kyom, stále som sa cítila ako vo svetle. S každým v inom, no ani pri jednom som necítila temnotu.

"Zdá sa, že my dvaja zajtra pôjdeme na rande," nadhodil Xander.

"Traja," opravila som ho, a keď sa zatváril nechápavo, dodala som: "Ja, ty a funkcionár."

Nespokojne zastonal. "Jasné. Ako som mohol zabudnúť?"

"Škoda, že nemôžeme ísť sami."

"To je veru škoda." Chvíľu sme obaja mlčali. Ulicou sa preháňal vietor a z korún javorov sa ozýval šum lístia. Vo večernom svetle vyzeralo striebristo sivé, akoby z neho noc vysala všetku farbu. Spomenula som si, ako sme raz večer sedeli vonku so starým otcom a obaja myslela na to isté - na starú chrobu s názvom farbosleposť, ktorú sa pred mnohými generáciami podarilo eliminovať, a na to, ako asi videli svet ľudia, čo ňou trpeli.

"Snívaš niekedy s otvorenými očami?" spýtal sa ma Xander.

"V jednom kuse."

"Snívala si aj o svojom partnerovi? Myslím pred banketom."

"Možno," odvetila som. Potom som odtrhla zrak od vetra v korunách a letmo pozrela na Xandra.

Mala som to urobiť skôr, ako som mu odpovedala. Bolo na ňom vidieť, že takúto odpoveď nečakal - že som ňou zabuchla dvere, namiesto toho, aby som ich otvorila dokorán. On sám možno sníval o mne a chcel vedieť, či aj ja o ňom. Možno zažíval chvíle neistoty tak ako ja a chcel, aby som mu potvrdila, že som si ním ako svojím dokonale istá.

Práve v tom bol problém nezvyčajných párov. Pridobre sme sa poznali. Cítili sme neistotu v dotykoch, videli sme ju v očiach. Nemuseli sme špekulovať na kilometre od seba tak ako ostatné dvojice. Tie sa nevídali deň čo deň. My áno.

Ale stále sme boli partneri a ešte aj vo chvíľach neporozumenia sme si perfektne rozumeli. Xander sa natiahol po mojej ruke a preplietol si so mnou prsty. Toto som poznala. Toto bolo dobré. Keď som myslela na to, ako s ním sedím pred domom počas ďalších spoločných večerov, ktoré nás čakal, vedela som si to predstaviť ľahko a s pocitom šťastia.

Chcela som, aby ma znova pobozkal. Bolo už neskoro a vo vzduchu bolo dokonca cítiť neoruže, celkom ako pri našom prvom bozku. Túžila som po ďalšom, aby som vedela, že to, čo k nemu cítim, je skutočné. Potrebovala som zistiť, či je to skutočnejšie ako Kyova ruka, keď sa ma dotkol na vrchole toho malého kopca.

Dolu na ulici presvišťal do stanice posledný vlak z mesta. O chvíľu neskôr sa na chodníkoch objavili pracujúci. Všetci sa náhlili domov, aby to stihli do večierky a zákazu vychádzania.

Xander sa postavil. "Už musím ísť. Dovi zajtra v škole."

"Ahoj," odvetila som. Stisol mi ruku a pridal sa k ostatným postavám na chodníku.

Nešla som späť do domu. Sledovala som ľudí na ulici; niektorým som aj zamávala. Na niekoho som čakala. Keď som si už myslela, že nepríde, odrazu sa zastavil pred naším vchodom. Ky. Ani poriadne nezastal a už som k nemu bežala po schodoch.

"Už pár dní to chcem urobiť," povedal mi. Spočiatku sa mi zdalo, že sa naťahuje po mojej ruke, až mi z toho zamrelo srdce, ale potom som videla, že mi čosi podáva. Bola to hnedá obálka, aké sa používajú v kanceláriách. Asi ju mal od otca. Hneď mi došlo, že v nej asi bude moja pudrenka, a tak som ju prijala. Naše ruky sa nedotkli a ja som sa pristihla, ako to ľutujem.

Čo je to so mnou?

"Mám tvoj..." Zasekla som sa, lebo som nevedela, ako sa tá vec s otočnou šípkou vlastne volá.

"Ja viem." Usmial sa na mňa. Nízko nad obzorom žiaril žltý mesiac ako rez melóna, ktorý nám dávajú cez jesenné prázdniny. Jeho svetlo trocha ožarovalo Kyovu tvár, no ešte viac z nej žiaril jeho úsmev.

"Mám to vnútri." Ukázala som za seba na osvetlené schody. "Ak počkáš, zabehnem po to."

"Netreba," povedal mi. "To má čas. Môžeš mi ho dať niekedy inokedy." Hovoril ticho, takmer až ostýchavo. "Chcem, aby si si ho mohla dobre obzrieť."

Napadlo mi, akú farbu majú teraz jeho oči. Odrážajú temnotu noci alebo svetlo mesiaca?

Pristúpila som bližšie, aby som sa pozrela sama, no vtom sa ulicou rozoznelo posledné zvonenie pred večierkou a obaja sme podskočili.

"Dovi zajtra," povedal mi a zvrtol sa na odchod.

"Dovi."

Do zákazu vychádzania ostávalo ešte päť minút, a tak som ostala nehybne stáť pred domom. Sledovala som ho celou cestou po ulici, potom som zdvihla hlavu k mesiacu a zavrela oči. V duchu som videla slová, ktoré som si od neho prečítala.

Dva životy.

Od chvíle, keď sa pri výbere môjho partnera vyskytla chyba, som sama nevedela, ktorý život je ozajstný. Ani uistenia funkcionárky pri fontáne mi nedodalo pokoja. Bolo to, akoby som prvý raz videla možnosť, že sa život rozvetví na viacero ciest a každá povedie iným smerom.

Keď som sa vrátila do domu, vysypala som z obálky pudrenku a zobrala z úkrytu vo vrecku náhradných normošiat Kyov artefakt. Ako tak ležali jeden vedľa druhého, hneď som videla, že sa dosť líšia. Kyov artefakt mal hladký povrch plný škrabancov. Pudrenka oproti nemu priam žiarila a vygravírované písmená priťahovali pozornosť.

Impulzívne som ju vzala do ruky, pokrútila spodnou stenou a nazrela do tajnej priehradky. Vedela som, že ma Ky v lese videl čítať básne. Nevidel aj to, odkiaľ ich vyberám? Neotvoril tú pudrenku aj on?

Čo ak mi v nej nechal odkaz?

Nič.

Odložila som ju na policu.

Rozhodla som, že obálku si nechám, dám do nej jeho artefakt a strčím ju do vrecka rezervných normišiat, kde bude v bezpečí. Kým som to však urobila, otvorila som ho a zahľadela sa na pohyblivú šípku. Rýchlo sa ustálila jedným smerom, no ja som sa v duchu stále krútila dokola. Nevedela som, kadiaľ ísť.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Kisee Kisee | E-mail | Web | 29. února 2012 v 15:15 | Reagovat

moc super a kvalitni preklad:-) a ta rychlost! Jsi sikula Elis:-)

2 Elisa Elisa | Web | 29. února 2012 v 16:39 | Reagovat

[1]: vďaka, ale chyby tam určite sú :) no, preto som rýchla, pretože knihu prekladám aj pre kamošku a skrátka musím byť rýchla :D teraz je to u nás už vydané a kamoška to chcela kúpiť(preto som vám v inom článku písala, že by som vám to prepisovala), ale potom mi oznámila, že ju už nekúpi pretože, citujem ju: "už si preložila polovicu knihy, preložíš aj druhú časť" :D :D :D

3 Peggy Peggy | 29. února 2012 v 16:49 | Reagovat

[2]: Něcopodobnýho jsem jednou napsala |Kisee myslím :D

4 Yvett Yvett | 2. března 2012 v 22:48 | Reagovat

dalsia kapitolka bude kedy prosim  ?

5 Elisa Elisa | Web | 2. března 2012 v 23:15 | Reagovat

[4]: ďalšia kapitola bude zajtra :) musím ešte preložiť polku, lebo som nemala čas

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama