.

Posledné zbohom

26. ledna 2012 v 17:46 | Silvia Mundoková |  Jednorázové FF
TATO POVÍDKA SE ZŮČASTNILA SOUTĚŽE Č.1 !!



Pamätám si pohľad na môj telefón. Blikalo na ňom tvoje číslo. Nepoznala som ho. Nevedela som kto volá, ale aj tak som zodvihla so slovami: áno moja? Ten smiech mi ešte dnes znie v ušiach. A čo si mi povedal? Budem si to navždy pamätať. Ale slovami sa nedá opísať čo som vtedy cítila. Ja viem, bolo to nesprávne, tá moja úprimná radosť z toho, že ťa uvidím. Ale mala som povedať svojim ústam aby sa nesmiali, srdce aby nebilo milión úderov za sekundu alebo čo? Veď to sa nedalo. Myslela som, že sa na teba teším z iných dôvodov, ale to čo sa stalo dorazilo aj moju osobu. Neviem ako si to ty vnímal, ale mňa to celkom vykoľajilo. Nie! Nič som neľutovala. To by nemalo zmysel...



Keď som sa ráno zobudila, v hlave mi neskutočne hučalo. Bála som sa zavadiť pohľadom o zrkadlo, lebo som vedela, že tam neuvidím nič pekné.

"To máš za to, ty krava, že do noci vyčituješ a potom vyplakávaš!" Bola som totálne vyčerpaná aj duševne, aj fyzicky. Potrebovala som aspoň na týždeň vypnúť a odísť niekam. Ale kam? Existuje snáď miesto, kde myšlienky prestanú prúdiť hlavou a ja si konečne oddýchnem? To asi nie. Budem musieť zostať tam kde som, žiť tak ako žijem a spomínať, spomínať na teba. Na to čo sa medzi nami stalo.

Ale čo sa vlastne stalo? Vidím len ja to všetko medzi riadkami alebo aj ty? Nemám náhodou skreslené predstavy a spomienky? Možno ma zaslepila nádej - nádej, že ma máš rád, že pre teba niečo znamenám.

Vonku pršalo. Moja bunda a nohy boli celé mokré. Mne to však nevadilo. Aspoň som mala pocit, že dážď zmýva moje problémy, čierne myšlienky a....smútok. Nemala som náladu na nikoho, zniesla som len jednu osobu a tá kráčala vedľa mňa. Bola som jej vďačná, že je so mnou ale aj že na mňa netlačí a nevyžaduje si priveľkú pozornosť. Musela som ísť domov, neznesiteľná zima a mokro v topánke ma vracali do skutočnosti. Pohľad som hodila na svoj telefón, ktorý ležal na spodku mojej bundy. Neprijaté hovory ma upozornili, že mi niekto sľuboval, že sa zastaví na návštevu. Ale ja som nemala náladu. Ako je teda možné, že volali? Asi tušili, že potrebujem vrátiť svoju myseľ do skutočnosti inak by nestrpeli moju náladu pod psa a otočili sa medzi dverami. Ale oni mi pomohli. Naozaj tu boli vtedy pre mňa....

Trpké slzy! Ako dôverne vás poznám. Stali ste sa mojim najlepším priateľom. Ale vždy keď odchádzate beriete si kúsok môjho smútku a raz možno vďaka vám budem zase veselá a plná života. Môžem si nasadiť masku vždy, keď idem von medzi kamošov, ale pred sebou samou nič neskryjem.

Nie je deň kedy by som na teba nemyslela. V hlave sa mi prehrávajú útržky rozhovorov s tebou, naša konverzácia na internete, tvoje pohľady, keď sme boli vonku, tvoj úsmev, proste všetko čo mám na tebe rada. Milujem tvoju zábavnú povahu, to ako zo smutnej témy vyčaruješ úsmev. Áno hovorím v prítomnom čase, ale to len preto lebo to tak je. Každý jeden deň mi toto všetko chýba.

Teraz, po roku, viem, že ty si bol moja prvá skutočná láska, bol si proste to najlepšie čo ma v živote mohlo stretnúť. No ako to už býva čas plynie, spomienky blednú a aj tým, ktoré sa viažu na teba by som mala dať už konečne zbohom. Takže zbohom Láska moja. Táto jedna noc bola venovaná len tebe, ale naposledy, nikdy už nechcem prežívať smútok s tebou spojený, posúvam sa a idem ďalej.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama