.

Kingdom of mask - 4.kapitola

11. ledna 2012 v 19:04 | Lunar |  Kingdom of mask
" Helen musím sa priznať, že ťa mám rád aj keď je to divné vzhľadom k tomu, že si moja nepriateľka a je mi ľúto toho, že zomrel, pretože ty budeš ešte smutnejšia než si."




"Poď." pobádal ma Raven
"Veď idem. Nechápem prečo tam musíme ísť." frflala som.
Raven sa rozhodol niekam ma zobrať s tým, že mi nepovedal kam. Nechcela som. Stále som odvrávala ako malé decko. Škoda, že pánom je tu on a tak som musela ísť. Nechápala som kde toľko trčí môj otec. Chcela som byť už doma. Raven bol síce v pohode, ale to bolo všetko čo sa tu dalo zniesť. Jedlo bolo vynikajúce, ale jedla som len málo. Nechutilo mi tu. Teda, aspoň nie tak, ako doma. Keby mi niekto povedal, že tu budem ešte asi pol roka, tak by som spáchala samovraždu.
"Už budeme tu." -dosť skoro- pomyslela som si ironicky. Všade bola tma. Bol to les. Tmavý, špinavý, plesnivý a zatuchnutý les.
"Je tu zima. Vôbec, je to tu strašidelné a nepáči sa mi tu. Nechápem na čo sme sem šli."
"Sadni si." ukázal na drevenú lavičku obrastenú machom. Ďalšia vec ktorú som nechápala. Kto by si dával tú námahu s vyrobením tej lavičky a k tomu dať ju do neidentifikovateľného miesta v hlbokom lese? Len taký človek čo už nemá naozaj nič iné k práci.
"Načo sme tu?" spýtala som sa keď som si sadla. Bolo to naozaj studené. Keby som bola vedela, oblečiem sa inak.
"Veríš na upírov?" namiesto toho aby mi odpovedal, položil mi takú hlúpu otázku. Jasné že som verila na upírov. Kto v tejto dobe nie? Namiesto takejto odpovede som len povedala-
"Áno. Verím. Prečo sa to pýtaš?"
"Ach, pretože..... no začnem od začiatku. Tvoj otec," prudko som zdvihla hlavu naňho, ale on stále len pozeral do zeme.
"on....je mi to ľúto Helen, ale zavraždili ho." Zdesene som naň pozerala či si zo mňa robí srandu, ale keď konečne zdvihol hlavu a pozrela mu do očí bolo mi jasné, že neklame. Stále som sa však presviedčala, že klame.
"Klameš." musela som to povedať na hlas; pretože som verila, že keď to tak poviem, lepšie tomu sama uverím.
"Nie neklamem." Po líci sa mi skotúľala veľká, horúca slza. Po nej ďalšia a ďalšia. Za tieto dva mesiace som ich už preliala nespočetné množstvo. Bola som zdesená. Len tak mi to povie? V priebehu jednej minúty som zistila, že môj otec už nežije. Bola som zúfalá.
"Nie! Ty klameš! To nemôže byť pravda! Keď už nie v jeho smrti," jemne sa mi zakolísal hlas "tak aspoň v tom, že ti je to ľúto."
"Helen musím sa priznať, že ťa mám rád aj keď je to divné vzhľadom k tomu, že si moja nepriateľka a je mi ľúto toho, že zomrel, pretože ty budeš ešte smutnejšia než si." Neverím mu. Nemá ma rád. Ani ja jeho!
"Ako vlastne zomrel?" to slovo bolo tak ťažké vysloviť.
"To sa nevie. Náš špión nemá presné údaje. Každý hovorí niečo iné. Niektorý, že ho zakliali, iný, že sme ho zabili my a niektorý, že nezvládal ten nátlak a tak sa zabil sám. Ale myslím si, že to nebolo ani jedno. Viem, že si práve prijala hroznú informáciu, ale chcem ti to dopovedať. Takže pokračujme. Všetci kráľovský, ale aj poddaný sa chcú vydať sem, pretože si jedinou následkyňou trónu a my ťa im vydáme. ALE..." zvýraznil"...Oni nám budú musieť dať vaše bohatstvo a budete sa musieť odsťahovať preč. Teraz niekedy by náš posol mal odovzdať túto správu kráľovským vo vašej krajine. Som zvedaví, ako sa rozhodnú." poslednú vetu skôr zašomral pre seba.
"Prečo sme vlastne prišli sem? A dokončíš už to s tými upírmi?" nebola som na to zvedavá. Teraz som sa dokázala sústrediť už len na to, že mi umrel otec. Už som nemala nikoho. Kráľovský ma nezoberú naspäť domov. Je to pre nich príliš nevýhodná ponuka.
"Nezoberú ma..." šepla som do vzduchu. Hučalo mi to stále v hlave.
"Čo?" Raven sa zarazil. Spýtavo mi hľadel do očí. Zdali sa mi ešte väčšie ako inokedy.
"Oni ma nevymenia. Mám nádej, že ma prídu zachrániť vojskami alebo tajne, ale ak neprídu............ostanem tu." Pustila som do plaču. Nie nebol to plač. Bol to rovno vodopád sĺz. Potopa, ktorá sa mi zdala už nemožná vysušiť.
Raven sa na mňa zmučene pozeral. On... možno sa mi to zdalo len cez slzy, ale v jeho očiach som videla bolesť. Nemyslím si , že z toho, že by prišiel o kšeft. Ale to som si len namýšľala. Bude to v tom.
"Na." podal mi látkovú vreckovku. Utrela som si oči a vyfúkala som sa do nej. Bolo to však zbytočné. Cítila som sa a myslím, že som aj vyzerala stále tak isto. Plač mi neustal a smrkať som o chvíľu zase potrebovala. Raven váhal. Videla som mu to na očiach. Neviem kvôli čomu.
Potom som však pochopila.
Prisunul sa ku mne bližšie a objal ma. Nebolo to zrovna úplne objatie, ale myslím si, že nejako tak by som to mohla nazvať. Lepšie by bolo možno povedať, že si ma privinul k sebe. Nebránila som sa. Teraz som nechápala už vôbec nič...
Raven
Nechápal som to. Prečo som to spravil? Bola nepriateľkou. Síce krásnou a múdrou, ale stále len nepriateľka. Za toto som sa v duchu trestal ešte viac- páčilo sa mi to. Jej zrýchlený tep, teplý dych a dokonca sa mi páčilo aj to ako mi zmáčala tričko svojimi obrovskými slzami. Chvíľu sme tak ešte sedeli a potom som chcel prehovoriť, len že najprv som sa chcel od nej odtiahnuť. Nie vlastne nechcel, ale môj zdravý rozum konečne prehovoril. Jemne som jej naznačil aby sa odtiahla a ona to okamžite urobila.
"Prepáč. Nemal som to v úmysle, ale nerád vidím slzy. A myslím, že dnes už asi radšej pôjdeme. Musím si to čo som ti chcel povedať ešte radšej premyslieť." Začala sa už stavať, ale ja som ju rýchlo ešte chytil za ruku. No ešte rýchlejšie som ju zase stiahol späť.
"Ja som len chcel," vzdychol si" dávaj si na seba pozor a nikomu never. Proste buď stále v strehu a keby sa niečo dialo- krič."
"Čo?" hodila po mne zmäteným pohľadom
"Ach. Len buď opatrná. To je hlavné." potom som spravil niečo ako úsmev, ale skôr to asi vyzeralo ako smutná grimasa.
Naspäť sme už kráčali mlčky. Občas som cítil na sebe jej kradmé pohľady. Ja som jej ich vracal. Asi to cítila tiež. Potom sme sa však pohľadmi stretli. Jej oči boli sklenené, pokožka biela až priesvitná. Oči jej smutne žiarili na bielo a teraz už roztrapatené blond vlasy je poletovali vo vánku. Vyzerala ako duch. Smutný duch, alebo nejaká stratená víla. Alebo....ako...upír. Nie ona nebola upír. Cítil by to. On je kráľom. Cítil by z nej nás.....
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 síma síma | 11. ledna 2012 v 21:46 | Reagovat

chudák holka :( mi je jí líto :( díky...těším se na další :)

2 Lunar Lunar | E-mail | Web | 12. ledna 2012 v 16:01 | Reagovat

Som rada, že sa ti to páči;) ale neviem či dnes stihnem poslať ďalšiu kapču:-/ Mám takú kopu učenia na zajtra, že to ani svet nevidel :<

3 speak-to-you-fantasy speak-to-you-fantasy | E-mail | Web | 12. ledna 2012 v 16:04 | Reagovat

píšeš skvěle a my si rády na pokráčko počkáme:-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama